La Tsigane de Lord Stanley bola uvedená v Saint Denis v predmestí Paríža v decembri 2013 po 3 rokoch umeleckého pokusu, počas ktorého sme skúmali formu ako aj divadelný prístup k tejto tematike. Oslovovala nás už dlhodobo a chceli sme sa s ňou podeliť aj s členmi nášho divadelného súboru. Stupňujúce sa násilie voči Rómom, ale hlavne príťažlivosť rómskej kultúry nás inšpirovali vytvoriť predstavenie na túto citlivú tému.
Naše zhrozenie pred násilím voči Rómom a rozmanitosť rómskej kultúry v nás vzbudili vôľu napísať hru s touto tematikou..
Aké predstavenie sme sa teda chystali urobiť? Kto sú to Cigáni, Rómovia, kočovné etnikum, všetci tí, ktorí mali byť hlavnými aktérmi našej budúcej divadelnej kreácie?
Čas na hľadanie odpovedí bol pomerne dlhý.
Chceli sme mať jasný, spravodlivý a empatický pohľad na vec, aby sme sa mohli postaviť proti xenofóbii a nevraživosti, aby sme prekonali určité predsudky.
Vášnivo sme sa ponorili do literatúry, poézie, do kinematografie, ktorá sa zaoberá rómskou problematikou, študovali sme, vypočuli odborníkov, oslovili mnohé združenia, boli sme v teréne, kde sme zorganizovali stretnutia na tému divadla s deťmi zo súboru a s deťmi z táborísk...
A hlavne - učili sme sa.
Ale čím viac sme toho objavovali, tým viac sme strácali podstatu toho, čo sme chceli vyjadriť. Aký príbeh budeme rozprávať na scéne? O kočujúcich Cigánoch z minulosti, o ich putovaní s maringotkami? O migrujúcich Rómoch z východnej Európy, ktorí spolunažívajú v slumoch s ne-rómskymi migrantmi? O francúzskych Gitanoch z Montreuil alebo z Marseille? O Jenišoch, ktorí sú kočovníci, ale nie sú Rómovia? O francúzskych kočovníkoch, majetných alebo nemajetných, usadených alebo nie? Strácali sme sa v spleti cigánskych ciest, a nikdy nekončiaceho sa túlania po svete...
Avšak dávali sme slovo aj našim mladým hercom zo súboru, aby aj oni vyjadrili svoje predstavy o Rómoch...
Po rozplynutí počiatočných predsudkov, keď sa strach z neznámeho premenil na zvedavosť, nevedomosť bola nahradená múdrou úvahou. No a vtedy nám naši mladí členovia súboru, často plní hnevu, rozprávali o tom, čo videli cestou do školy : matky, na ktoré okoloidúci pľuli, lebo ich videli hľadať obživeň v kontajneroch, bábätká plačúce od hladu, otcov, ktorí sa utápali v zúfalstve, mladých, proti ktorým mierili buldozéry a zrovnávali so zemou ich chatrče pri diaľničných obchvatoch... Naši mladí herci nám rozprávali aj o bezdomovcoch, ktorí prežívali odlúčenie a zúfalstvo na ulici. Hovorili o rasizme. Opisovali nám pocity zo záberov, ktoré videli v televízii: migrantov z Afriky plaviacich sa na chatrných plavidlách, Afgáncov a potom Sýrčanov utekajúcich z ich vlasti, za každú cenu,
pred smrťou...
To ony, tieto deti pochádzajúce väčšinou z emigrácie, to ony nám dali kľúč k téme, ktorej sa zmocnila naša dramaturgia. K téme vyčlenenia určitých skupín ľudí zo spoločnosti.
Okrem samotnej rómskej tematiky predstavenie hovorí o postoji našej spoločnosti voči cudzincovi. Chudobnému a bez domova, o jeho odvrhnutí, pretože je inakší, pretože nie je našinec. Cigáni našej divadelnej hry sú všetci tí na okraji našej spoločnosti, migrujúci Rómovia, nomádi, boat-people, bezdomovci, chudobní obyvatelia sociálne znevýhodnených lokalít, tu, alebo kdekoľvek na svete.
Toto predstavenie je umeleckým a občianskym protiútokom. Pokúša sa zhrnúť a ukázať silu, bohatstvo a poéziu našej rôznorodej spoločnosti. Ona je obrazom našej ľudskosti, mozaiky príbehov a sociálnych skúseností, ktorým sa snažíme porozumieť. S tým všetkým sa chceme podeliť s vnímavým publikom.
La Tsigane de Lord Stanley je oslavnou ódou na úctu a slobodu vo všetkých jej podobách. Lebo rešpektovať iných, to je hlavne pochopiť, že tí iní nám nenáležia, nepatria nám. Znamená to akceptovať skutočnosť, že nie sú celkom takí, ako sme my, že sa nám nepodobajú.
Náš mladý kosmopolitný súbor je dôkazom toho, že spoločne je to možné.
Áno, vo svete, v ktorom žijeme, je miesto pre každého.
Christine Pellicane
umelecká vedúca divadelného súboru Tamerantong