obcas do placu

Keď sa nad tým zamyslím, aj mne vychádza ako jediná slušná možnosť emigrovať niekam, kde človek dostane šancu žiť ako človek. U nás, ale ani nikde v strednej Európe, to takto nefunguje. Obed s prezidentom problémy týchto ľudí nevyrieši. Slušný človek bez konexií má jedinú istotu, že v tomto bananistane nemá nijakú šancu. Mrzí ma, že nežijem v štáte, ktorý takto odkázaným občanom bude mať úprimný záujem odľahčiť bremeno ich utrpenia a aspoň na chvíľu im umožní pocítiť, pre nich toľko potrebnú, radosť zo života.

Havel na Letenskej pláni v Prahe tvrdil, že "komunisté vás budou strašit nezaměstnaností, není to pravda, ničeho se nebojte"..."již nikdy do žádného paktu nevstoupíme", potom niečo v zmysle, že "udělám všechno, aby v novém zřízení byly sociální jistoty pro občany větší než v režimu, který si říkal socialismus". To len na margo tých goríl a bielych golierov.

Poctivý občan sa trápi, potĺka sa od múra k múru, ale gorily a biele goliere majú trvalé istoty a teplé fleky, o ktoré sa nemajú dôvod báť.

Verte, že v prešove sú aj ľudia, ktorí sa majú dobre a nechodia sa tým chváliť na internet.

Aj tak si myslím, že ak by boli ľudia k sebe ohľaduplnejší, tak z Prešova by až tak neodchádzali. Aj ohľaduplnosť a práca na spoločnom cieli vytvára priestor pre rozvoj podnikavosti. Ak si budeme navzájom nadávať, hádzať polená pod nohy, tak naozaj neostáva nič iné, len emigrovať a v cudzine sa ako po šibnutí čarovným prútikom zmeniť na dospelých občanov.

Je mi smutno koľko mojich známych odišlo. A nešlo vždy len o prácu a peniaze.

Inak sa to tu mení Piťo Šalamun k lepšiemu. Možno sa vrátite sem na dôchodok. Stredná Európa má svoje čaro. Musíme len dozrieť do krásy.