Emilia Charfaoui, vysokoškolská pedagogička a vedkyňa z Univerzity Komenského v Bratislave, ako ostrý protiklad strohému titulu svojej monografie Komunikatívno-pragmatické a lingvokultúrne charakteristiky reklamného textu vložila na jednu z prvých strán venovanie, ktorým naplnila svoj sľub daný v deň, keď navždy odišiel jeden ...
„Túto publikáciu autorka venuje npráp. Ivanovi Hubcejovi, majstrovi Európy 2002 v prestížnej európskej kynologickej policajnej súťaži vo vyhľadávaní výbušnín v dvoch kategóriách – v kategórii jednotlivcov a kategórii tímov“.
Intermezzo:
Možno až dnes, keď sa denne dozvedáme o teroristických útokoch, o počtoch tých, ktorí zahynuli v dôsledku výbuchu v centre obývanej zóny, keď tisíce ľudí takto prichádzajú o strechu nad hlavou, keď ako fatamorgána mizne tisícročné kultúrne dedičstvo a nad osudom ľudstva visí Damoklov meč, ktorý mieri na mier všade vôkol nás, uvedomujeme si zmysel práce tých, ktorí sú inak niekde v zátiší, bezpečne skrytí pred objektívom masmédií. Dozvedáme sa o nich len v súvislosti s niečím mimoriadnym, niečím, čo by nemalo zostať bez nášho povšimnutia, sporadicky... Reč je o kynológoch Ministerstva vnútra Slovenskej republiky a ich zverencoch, štvornohých špecialistoch. Bežný občan sa zväčša nezaujíma o to, či, a ak, tak prečo a najmä ako sa v jeho krajine polícia venuje výcviku psov. Šarik a Rex sú síce slávni filmoví hrdinovia, ale ako je to v naozajstnom živote, to vie málokto. Vedia to, napríklad, rodiny psovodov, ktorí svojim zverencom venujú všetku svoju trpezlivosť, obrovské množstvo času potrebného pri tejto citlivej, systematickej a nesporne úmornej práci, ukrajujúcej z osobného voľna viac, než ukladá služobný poriadok. A tak zamestnávateľ, adekvátne k daným predpisom, teda ani neuvažuje o tom, že cvičiteľ by si možno zaslúžil nejakú odmenu. A rovnako tak aj zviera. Peňazí je totiž stále málo.
Odmenou pre psovoda je často len náklonnosť zvieraťa. Bývajú však aj výnimočné situácie. Patrí k nim slávnostná udalosť, keď sa cvičiteľ a psovod dostanú na absolútne prvú priečku v súťaži najlepších z najlepších. Hoci sa im za to ujde len malé „rádijko“. Aj to, aby sa nepovedalo...
Na takúto priečku sa na II. majstrovstvách Európy policajných psov vo vyhľadávaní výbušnín dostal Hanno Polícia vedený Ivanom Hubcejom z Prešova, reprezentujúcim Slovenskú republiku, ktorí sa stali nielen majstrami Európy v kategórii jednotlivcov, ale tiež v kategórii súťažiacich tímov z trinástich štátov (Španielske kráľovstvo, Švajčiarska konfederácia, Rakúska spolková republika, Poľsko, Lotyšsko, Ruská federácia, Azerbajdžan, Moldavsko, Srbsko, Chorvátsko, Čierna Hora, Macedónsko). Ale to už je minulosť, na ktorú si môžu spomínať len najbližší pozostalí a zopár dobrých priateľov Ivana
Pracovníci ministerstva vnútra majú veľmi náročnú prácu. Dokonca ani sekretárky tam nie vždy vydržia. Mnohí majú vážne zdravotné problémy. Z policajného zboru odišiel do predčasného dôchodku aj Ivan Hubcej. Udržiaval však trvalé kontakty s priateľmi a bývalými kolegami, zaujímal sa o ich prácu a spoločenské dianie. Vracal sa do rodných Medzilaboriec a chystal sa presťahovať sa do domu k mame, ktorej stav sa rapídne zhoršil, ale chcel ešte dokončiť rekonštrukciu bytu, ktorý nechával dcéram, aby sa mali kde vrátiť. Lebo, často má pravdu slovenské príslovie, že lepší doma krajec chleba, než v cudzine krava celá... Už ho nedokončil.. Ani nedoopatruje mamu.
Lebo...
Bol pekný jesenný deň a keďže mu lekár znížil dávku liekov na riedenie krvi, ktoré bral kvôli akútnemu zápalu žíl, nechal sa prehovoriť a vybral sa so známou na huby. Keď vychádzku v lese ukončili, odviezol spoločníčku domov, otočil auto, ale po krátkej chvíli musel zastaviť. Cítil sa zle a prestával vidieť. Tušil, že potrebuje odbornú pomoc. Záchranná služba prišla okamžite. Tak prečo Ivan dnes nie je medzi nami? Čo sa stalo?
Stále sme počúvali, akú skvelú lekársku starostlivosť máme v Československu. Akí erudovaní sú naši lekári. Po roku 1989 sme zmodernizovali oddelenia s diagnostickou technikou. Máme nielen CT, ale aj magnetickú rezonanciu. Odborníci nás stále presviedčajú, že to my sme si na vine, že nechodíme na preventívne prehliadky, že zárukou úspešného liečenia či zákroku je včasná diagnóza.
Ivan prišiel včas. Ale tým sa to skončilo. „Mal smolu, že prišiel v piatok popoludní. ... magnetickú rezonanciu nebolo možné urobiť, lebo prístroj nebol z technických príčin aktuálne v prevádzke. Nechali sme ho však na pozorovanie. Večer o deviatej dostal záchvat a upadol do kómy... urobili sme CT... v sobotu sme volali do Košíc... lekár práve operoval iného pacienta...“ Toto si vypočuli sestra a dcéry od službukonajúcej lekárky, keď pricestovali k milovanému človeku. Keď som prišla za Ivanom do nemocnice a prihovorila som sa mu, napriek tomu, že ma ubezpečili, že v takom hlbokom bezvedomí človek už nič nepočuje, pod jeho viečkami sa zaligotali slzy.
Keďže dievčatá museli svojim zahraničným zamestnávateľom doniesť potvrdenie o svojej neprítomnosti v práci, oslovili súdnu prekladateľku. Anglický text potvrdenia z nemocnice znel: „Translation from Slovak language to English language. This is to confirm that Mr. Ivan Hubcej from Prešov, personal identification number... . , has been hospitalized, since 18 October 2013 in the Clinic for Anesthesiology and Intensive Care... , in a critical and life-threatening condition of health. ... Prekladateľka ho však nestihla dokončiť. Ani nebolo potrebné. Dcére z nemocnice práve volali, že ich otec odišiel. Navždy. Môžu sa s ním prísť rozlúčiť, kým ho neodvezú z izby. Spomenula som si na svojho ocka, ktorý tiež dostal v nemocnici, pod dozorom, cievnu príhodu, upadol do kómy a viac sa neprebral. Vybrala som zo skrinky 2 posvietené sviečky, ktoré som mala z chrámu v Jeruzaleme. V duchu som povedala: Túto, oci, zapaľujem za Teba. A túto, Ivan, ... Keď som zapálila druhý knôt, oheň vyšľahol do výšky a začal sa trieštiť do strán takou silou, že som chytila prvú vec, ktorá mi prišla pod ruku a v úžase som obe sviečky zhasila. Poviete si, zhoda náhod. Od svojho tínedžerského veku som bola zarytou materialistkou. Dodnes na všetko hľadám odpoveď vo fyzike. Neskoro večer sme s Milkou, Ivanovou sestrou, sedeli u mňa v malej hosťovskej izbe, kde mám kryštálový luster z Medzilaboriec. Odrazu sa sklo ľahučko rozozvučalo, akoby do cencúľov zafúkal vánok. Nenápadne som sa pozrela hore. Ale Milka povedala: „Aj ja som to počula, nezdalo sa ti“. Pozreli sme sa na hodiny. Bola presne polnoc.
O rok, v deň výročia Ivanovho odchodu, som prednášala vo veľkej posluchárni. Odrazu zhasol celý jeden rad svetiel. Bolo 14:35. Čas, uvedený v pitevnej správe ako čas smrti. Ako memento! Možno by sa napriek všetkému naozaj nebolo dalo nič urobiť na jeho záchranu. Ale lekári sa o to v čase, keď to bolo potrebné, ani nepokúsili. Prišiel tichý, skromný, pokorný človek. Nespýtali sa ho, hoci mali, či sa na niečo závažné nelieči. Personál ani netušil, že do ich rúk zveril svoj život Majster Európy. Ľudský život akosi stráca na svojej hodnote. A to zarmucuje.
Môžem ukončiť slovami Júliusa Fučíka, takými prostými, ako je život sám. „Lidé, bděte! A dodatkom rady mojej lekárky: „Keď ideš do nemocnice, dávaj na seba pozor...“ Naozaj mi je smutno z toho, ako si ľudstvo prestáva vážiť život. Ešteže aspoň súrodenecká láska dá o sebe občas vedieť.
. Jeho dcéra Ľubka, letuška zahraničných aerolínií medzi Áziou a Amerikou, Ivanka, dlhšie trvale žijúca vo Švajčiarsku, najstarší brat a sestra a ich staručká a nevládna mama, o ktorú sa už jej Ivik nepostará. PREČO? Žeby MEDVEĎ?
Vlastne najmladší. Líbling, v prospech ktorého sa ona a starší brat vzdali svojho podielu z rodičovského domu, lebo zostal najbližšie k mame. On bol ten, kto zostal na východe sám a mal a mohol sa postarať skôr, ako oni, dlhoroční Bratislavčania. Predsa len, uvažovali súrodenci, Prešov je bližšie k Medzilaborciam. Naviac, Emília často cestuje do zahraničia za svojim manželom a brat Milan ako veľvyslanec, aj keď je teraz na Slovensku, má kufre stále zbalené na cestu. Možno sa situácia v krajine, z ktorej musel pre nepokoje odísť, konsoliduje a život sa tam vráti do svojich mierových línií. Dal by Boh!? Aby bol všade vo svete mier, aby matky neoplakávali svojich mŕtvych synov, aby deti mali svoj domov. Aby prestali strieľať a zabíjať. Aby ľudia neumierali.
