P 42 stav po reštaurovaní.jpg
Na premiérové uvedenie pred prešovským publikom v rámci kolekcie Stálej expozície si v priestoroch depozitára musela počkať dlhých štyridsať rokov. Podľa záznamu v evidenčnej karte sa pod jej primárnu záchranu, spočívajúcu pravdepodobne v zaistení vypadávajúcich častí polychrómie, podpísal v roku 1974 maliar a reštaurátor Ondrej Ivan. Od tej doby sa možno aj vinou iných neprajných okolností (personálne, ekonomické, priestorové, materiálové a iné možnosti), s ktorými sa galéria potýkala dlhé obdobie, dostala plastika do rúk reštaurátora až o niekoľko desaťročí neskôr. V roku 2011 prešla renováciou pri príležitosti príprav reprezentatívneho súboru Ikony a drevorezby 15. – 19. stor. a následne v rámci spomenutej Stálej expozície (obe výstavy boli sprístupnené v roku 2013).
Za ďalší dôvod odkladu jej celkového reštaurovania môžeme pokladať aj zlú kondíciu dreveného korpusu diela, ulomenie hornej končatiny, degradáciu prstov pravej nohy, rúcha, podstavca a neskôr zistených olejových premalieb. Všetky tieto defekty spôsobené časom, klimatickými odchýlkami a zrejme i neodbornou manipuláciou, si vyžiadali dlhodobejší zásah a technologicky náročnejší prístup odborníka, aby sa dielo napokon dostalo do stavu približujúceho sa pôvodnému originálu.
Po odstránení depozitárneho prachu, povlaku špiny a sekundárnych olejových premalieb, bola plastika petrifikovaná ponorom do syntetickej solakrylovej živice a po vyschnutí očistená vymývaním toulenom. Chýbajúca zdegradovaná drevená hmota na podstavci (napadnutá drevokazným hmyzom) bola doplnená dorezávkou z lipového dreva a chýbajúca časť prstov (palec) na pravej nohe bola domodelovaná polyesterovým tmelom. Odlomená pravá ruka sa k telu pripevnila pomocou bukových kolíkov a glejového lepidla. Opadané fragmenty pôvodnej polychrómie na tvárovej časti, končatinách a rúchu sa pretmelili kriedovým tmelom a pomocou retuší sa farebne zjednotili a eliminovali rušivé miesta. Záverečná úprava diela bola prevedená voskovo-damarovým náterom laku, ktorý sa po vyschnutí preleštil do výsledného zamatového lesku.
Plastika sv. Márie Magdalény, ktorej autor, proveniencia i osud od jej vzniku do 70. rokov 20. storočia pre nás ostávajú zatiaľ naďalej neznámymi, sa svojho pôvabu, uznania i nového poslania, napriek všetkým prekážkam, predsa len dočkala. Je súčasťou bohatej a umelecky vysoko posudzovanej kolekcie starého umenia zbierkového fondu Šarišskej galérie, ktorej poslaním je zbierať a uchovávať diela takejto kultúrnej hodnoty.
