Slabšie nohy a dlhé krídla im znemožňujú vzlietnuť z trávnatých porastov, ciest či chodníkov, takže na zem alebo ostatnú horizontálnu plochu neprisadajú. Lietajú s hlasitým pokrikom okolo budov, veží, skál, ale v hniezde ticho cvrčia. Väčšinu roka pretrvávajú v trópoch južne od rovníka. Na Slovensko prilietavajú v poslednej dekáde apríla až do polovice mája. V našom meste hniezdia vo vetracích otvoroch bytoviek alebo v atikách na starých budovách v historickom jadre. Už dávnejšie som pozoroval v blízkosti môjho bydliska neustále lietajúce menšie či väčšie kŕdle týchto vtákov, ale okrem toho, že to nie sú lastovičky, nič iného som nevedel. Pri jednom z občasných stretnutí s mojim blízkym susedom, RNDr. Jozefom Palašthym CSc. , som ho poprosil, aby mi niečo bližšieho o nich povedal. Prečo práve on? Lebo je vynikajúcim odborníkom v ornitológii. Bol dlhoročným odborným pracovníkom prešovského Krajského múzea a viac rokov aj jeho riaditeľom. Hoci už dávnejšie má za sebou sedemdesiatku, živo sa zaujíma o dianie v meste, a najviac o svoj obor a súčasne aj koníček – ornitológiu. V úvode spomenuté poznatky, ale i v ďalšom texte uvádzané, som získal od neho, z jeho širokých vedomostí i bohatej praktickej činnosti.
PREŠOVSKÉ ČIERNE ALBATROSY – takto mi úsmevne odpovedal na moju prvú otázku, čo sú to za vtáčie stvorenia. Nedalo mi pokoja, prečo ich takto metaforicky nazýva. Preto, že tieto kŕdle mu najviac pripomínajú úžasné akrobatické lety košických Bielych albatrosov, niekdajšej pýchy slovenského vojenského letectva. Tu pramení môj názov prešovské Čierne albatrosy, ale spisovný slovenský názov je DÁŽĎOVNÍK OBYČAJNÝ – odvetil. A nasledovali ďalšie informácie. Patria medzi najdokonalejších letcov z ríše vtákov. Mimo hniezdneho obdobia permanentne lietajú 24 hodín denne. Na noc vylietavajú do výšok 1 000 až 3 000 metrov a potom sa nechajú unášať v spánku s roztiahnutými krídlami. Podľa výsledku vskumu nalieta jeden vták denne 950 až 1000 kilometrov, takže za jeden rok vykonajú hniezdiace dospelé vtáky let v dĺžke 641 tisíc a nedospelé vtáčence do veku dvoch rokov 693 tisíc km. Priemerný vek dážďovníka sú štyri roky. Laboratórne bolo zistené, že dospelé vtáky prežijú hladovku až do 23 dní, u mláďat je to 9 dní. Mladé dážďovníky po vyletení z hniezda sa už doňho nevrátia a v sprievode rodičov nastáva aj ich čas lietania 24 hodín denne. To trvá až do 22 mesiacov ich veku, keď začína ich vlastná reprodukcia.
KOĽKO ICH MÁME V PREŠOVE? Podľa zmapovania je ich na území Prešova asi 1 500 párov plus jedince, ktorí vo veku do jedného roka dosiahli pohlavnú dospelosť. Takže celkový počet v meste sa odhaduje na štyri tisíc. K ich populačnej explózii došlo v 70. a 80. rokoch min. storočia pri výstavbe panelových bytoviek s vetracími otvormi. Pre mesto sú prínosom lebo požierajú škodlivý drobný hmyz, napríklad vošky a majú podiel na úbytku komárov, ktorí sú často aj kontaminovaní niektorými chorobami. Dážďovníky sú pre človeka veľmi osožné a právom sú pod štátnou ochranou.
Pán Palašthy v tomto roku zaznamenal ich prílet do Prešova 27. apríla v popoludňajších hodinách. Zvyčajne odlietajú koncom júla alebo v prvej dekáde augusta, hoci občas ich výskyt možno pozorovať i v neskoršom čase. Napríklad v roku 1998 pozoroval kŕmenie mláďat ešte aj 4. septembra.
Keď sa vo voľnej chvíľke posadíte na balkón alebo k oknu, venujte pár minút pozorovaniu týchto skvelých letcov. A keď ich v nepriaznivom počasí práve neuvidíte, to nič, oni si len zaleteli pre potravu nad Šíravu alebo Domašu a určite sa do „svojho“ rodného Prešova zase čoskoro vrátia
Belo Keseličko
