Stretnutie bolo dohodnuté na nedeľu 20. mája o 7.30 hod. na parkovisku pred OD Jednota v Prešove. To, čo nasledovalo ďalej, sa nedá nazvať ináč, ako organizovaný chaos. Odvoz účastníkov bol zabezpečený nákladným vozidlom. Keďže záujem bol veľký, bolo nutné rozdeliť sa na dve skupiny. Prvá odišla pristavenou Aviou, druhá mala čakať na parkovisku. V nej som bol aj ja. Lenže odrazu niekto vyhlásil, že ideme po vlastnej osi až do miesta, kedy stretneme vracajúcu sa Aviu. To by mi vôbec nevadilo, cyklistiku mám rád. Ale prečo mám šľapať po frekventovanej ceste I. tr. Určite je vám dobre známy svojou nehodovosťou Župčiansky kopec. Celá neplánovaná trasa zároveň prechádzala nekonečným staveniskom – výstavbou diaľnice. Ten zaprášený a zasmradený vzduch od nákladiakov bol výborným dopingom na pľúca pred výstupom do pohorí Braniska a Bachurne. V Chminianskej Novej Vsi šestica rezignovala, nechcela sa pohrávať s blbou náhodou v hustej premávke. Ďalšia skupina čakala na parkovisku pri Bertotovciach. A Avia nikde. Vodič sa vrátil do Prešove pred Jednotu tak, ako bolo dohodnuté. Komunikácia v čase mobilov medzi ním a organizátorom asi žiadna.
Konečne sme na Chvalabohu. Vyzbieranie peňazí za odvoz a hor sa do terénu. Žiadny orientačný popis trate a poučenie pre nováčikov o možných nástrahách, žiadne dopredu dohodnuté miesto stretnutia. Som zvyknutý na to, že skupina sa po každom výstupe a po každom zjazde počká na vopred dohodnutom mieste. Čo ak má niekto technický problém, čo ak sa niekto zranil? Tu zjavne nikto z organizátorov na také niečo nemyslel.
Jazda v horskom teréne je náročná na kondíciu ako aj na techniku jazdy. Preto je nutné robiť občas prestávky na oddych a na doplnenie „paliva“. Po takom PIT STOP-e je určite vhodné spýtať sa ostatných na možnosť pokračovať v spoločnej jazde ďalej, nie každý je pripravený zdvihnúť sa na náznaky odchodu prvého v skupine.
Medzi bikermi existuje zdravá rivalita. Tá sa prejavuje v rozdielnej výkonnosti v náročných a dlhých stúpaniach, ako aj v zvládnutej technike ovládania biku pri prudkých kamenistých a koreňmi posiatych klesaniach. Preto je vhodné na vrchole kopca sa dohodnúť o poradí jazdcov v následnom zjazde. Mnohí z nás sa hore štverajú aj pre nádherný pocit z rýchlej jazdy pomedzi stromy dole. Tu to nešlo. Žiadna výzva v štýle kamikadze dopredu! Všetky „brzdy“ sa pustili dole kopcom ako prvé, čím znemožnili rýchlejším jazdcom vychutnať si poriadnu dávku adrenalínu.
Všetky nádherné výhľady, technické výšľapy a zjazdy, nekonečné lesné ticho a krása okolitej prírody bola organizačnou neschopnosťou zainteresovaných takto zdevastovaná. Už som veľmi dlho nezažil také sklamanie z očakávania skvelého podujatia.
Toto je môj pohľad na jeden organizačne nevydarený výlet, čím nechcem povedať, že takto to videli aj ostatní.
Jozef Fáber
