Chceli sme v sobotu ráno 9. februára 2008 absolvovať cestu do Raslavíc. Asi nič mimoriadne, ale len dovtedy, kým nemáte požiadavku aj na súčasnú prepravu bicyklov. Bolo nás osem. Niekoľko dní pred plánovanou cestou bola vyslaná spojka na našu novú železničnú stanicu zistiť možnosti a podmienky prepravy. Hurá! Podľa donesených info žiadny problém. Stačí dva dni pred plánovanou cestou zakúpiť lístky. Je štvrtok, 7.februára, niečo málo po 14:00 hod. , kupujeme lístky. Predávajúcu za okienkom informujeme, že okrem nás ôsmich, pristúpia ešte min.dvaja pasažieri z Košíc. Tiež s bicyklami. Bola milá. Žiadny problém, bude zaradený ďalší vozeň. Si predstavte, len kvôli nám. Som vedúci skupiny, železnice si berú moje číslo OP a pre istotu aj číslo telefónu. Až neskôr som zistil prečo.
Vďaka internetu informujem všetkých spolucestujúcich, že je všetko v poriadku, dohadujeme si čas stretnutia na stanici. V sobotu nás čaká zaujímavý deň. Ideme sa potrápiť na zimných cyklistických pretekoch zo štartom v Raslaviciach a s cieľom na chate Čergov v rovnomennom pohorí. Pohodička, 15 km stúpania po asfalte, ľade a snehu. Žiadny oddych, žiadne klesanie.
Je stále štvrtok, ale už podvečer. Zvoní mobil, volajú železnice. Čakám ponuku na zvláštne služby. Omyl. Padá studená sprcha. Preprava nie je možná, lebo sme si ju nezabezpečili aspoň päť dní vopred. Ako? Veď naša spojka doniesla iné informácie. Druhým mobilom preverujem donesené info, každá strana trvá na svojom. Vraj si mám všetko preveriť na horúcej zákazníckej linke (18 188). Volám, vysvetľujem, mám čakať na linke. Do ucha mi pekne hrajú opakujúcu sa melódiu. Po 5-tich minútach to baterka nevydržala. Nabíjam, volám znova. Dozvedám sa to isté: preprava nemožná, požiadavka prišla neskoro. Potom sa pýtam: prečo nám predali cestovné lístky spolu s batožinovými na prepravu bicyklov? To nevedeli už vtedy, že je neskoro?
Na chvíľu sa vrátim do roku 1984. Cestujeme celá trieda na lyžiarsky výcvik. Vlakom. Na trase premáva podobne ako na terajšej do Bardejova iba vláčik motoráčik. Keď výpravčíčka zbadala koľko nás je, navrhla, že ak nám nebude vadiť asi 10 minútové meškanie, tak nám pripojí ešte jeden vozeň, nech sa s lyžami netlačíme s ostatnými cestujúcimi. No budete protestovať? Prečo to dnes nejde? Moderná elektronika nevie pružne reagovať na požiadavky cestujúcich?
Nastáva nekonečné obvolávanie zúčastnených bikerov, hľadanie náhradnej možnosti dopravy. Znova hurá! Do začiatku nočného kľudu sme to stihli, môžme pokojne spať.
Je nasledujúce ráno, tesne pred 8:00 hod. Znova volajú železnice. Vraj sa ôsmi do vagóna aj s bicyklami zmestíme. A čo tí dvaja, čo pricestujú z Košíc? S vďakou odmietam. Našli sme spoľahlivejší, aj keď pre túto príležitosť nie najvhodnejší spôsob dopravy.
Na celej situácii bolo asi najkomickejšie to, že sa to všetko odohrávalo pod obrovskou fotografiou dvoch cyklistov umiestnenou v zákazníckom centre. A keby len to. Jej autorom je jeden z účastníkov sobotného necestovania so Železničnou spoločnosťou Slovensko.
A aby som nezabudol: zaplatené cestovné za neuskutočnenú cestu nám bolo v plnej výške vrátené. Komunikácia všetkých pracovníkov železníc bola veľmi slušná, na vysokej úrovni profesionality pri kontakte so zákazníkom. A hlavne ten nezabudnuteľný úsmev milej slečny za okienkom pri ospravedlnení sa a prianí pekného počasia pri športovom zápolení.
Aj napriek tejto mojej prvej negatívnej skúsenosti pri cestovaní s bicyklom, to ešte s našimi železnicami skúsim. Ten úsmev stojí za to.
Jozef Fáber, Prešov
