Trasa: Šindliar (497 m) - Kopytovská dolina (560 m) - Chata Ekoagrocamp - roklina Chmeľová - roklina Voroblik - Chata Ekoagrocamp - Šindliar (497 m).
Značka: žltá 8707, neznačená, žltá 8714, neznačená.
Pohorie: Branisko
Trvanie trasy: podľa zvoleného variantu - od 2:15 h (ľahký, základný) až po 5 h (kompletný, náročný priechod).
Obtiažnosť: podľa zvoleného variantu - od nenáročnej až po stredne náročnú.
Mapa: VKÚ Harmanec č. 115 Šarišská vrchovina - Branisko.
Prístup na začiatok trasy: autobusom SAD z Prešova do Šindliara.
Túra sa začína na autobusovej zastávke v Šindliari (497 m). Tu prejdeme cez potok a napojíme na žltú značku, ktorá vedie hore ulicou pomedzi domami. Pri posledných domoch bočí doľava nahor, my však pokračujeme cestou popri potoku až k prvým chatám, za ktorými cesta prichádza na rázcestie a ku smerovníku Kopytovská dolina (560 m, 25 min.), kde sa napojíme na žltú značku. Po nej ešte asi desať minút pokračujeme cestou hore dolinou, potom značka bočí doprava, my pokračujeme bez značky rovno až k rozdvojeniu doliny pri chate Ekoagrocamp (40 min. , až sem sa dá ísť autom). Z cesty doprava po panelovej ceste k chate, ale pod lesom zahneme doľava a po lesnej ceste popri lúke pokračujeme hore dolinou až k zvyškom pred časom zhorenej Chaty pod Červenou skalou (50 min.).
Hneď za ňou sú ústia oboch roklín - z pohľadu od chaty je vľavo Chmeľová, vpravo Voroblik.
Tu sa treba rozhodnúť, v akej miere chcete trasu absolvovať - teda od polhodinovej prechádzky s pár peknými vyhliadkami na vodopády a kaskády, až po kompletný prechod obomi roklinami, ktorý zaberie dobré tri hodiny a je náročným a nie celkom bezpečným podujatím. Treba preto vziať do úvahy výstroj, stav vody, podmienky (ľad, sneh), sily a chuť účastníkov.
Ak chcete iba základnú prechádzku v dolných častiach roklín, ktoré sú dokonca značené miestnym značením (biely bod na žltom podklade), za chatou nájdite začiatok chodníka, ktorý ide doľava k ústiu Chmeľovej (na začiatku je lávka). Roklinou sa dá prejsť pohodlne pár metrov k prvej kaskáde, odtiaľ je to už náročnejšie. Odporúčame sa v tomto variante vrátiť späť k lávke a po chodníku vyjsť do svahu cez rebro, oddeľujúce obe tiesňavy. Na druhej strane je pekná vyhliadka na trojstupňovú dolnú kaskádu Voroblika. Pokračujeme nadol, až k drevenej lávke cez potok pod hornou kaskádou. Tu sa podísť až pod vodopád, rebríky sú však zničené. Návrat je možný tou istou cestou až k ústiu, tu odporúčame ešte vojsť priamo do tiesňavy Voroblik a korytom (nebýva tu veľa vody) podísť cez upravený stupeň k dolnej kaskáde. Potom už ostáva návrat k zhorenej chate a späť tou istou cestou do Šindliara (2:15 h).
Opačným prístupom je kompletný priechod obomi tiesňavami. Táto trasa je však pomerne náročná, najmä technicky. Je určite zážitkom, hraniční miestami s dobrodružným canyoningom, ale treba zvážiť, či na ňu má adept potrebný výstroj, skúsenosti, rozvahu, orientáciu a schopnosť hodnotiť situáciu v teréne. Rovnako treba zhodnotiť aj stav vody a podmienky, v prípade vysokého stavu to radšej neskúšajte, niektoré miesta sú nepriechodné a ťažko obíditeľné.
Ak ste sa však rozhodli, odporúčame výstup podstatne divokejšou a náročnejšou Chmeľovou. Od počiatočnej lávky ideme (lepšie povedané, preliezame) stále korytom potoka. To je často zaváľané popadanými stromami, ale hneď od začiatku sa ukazujú pekné vodopádiky, kaskády a obrie misy a hrnce. V celej tiesňave treba dávať pozor na padanie stromov a skál, a čo najmenej, iba ak je to nevyhnutné, sa štverať po okolitých strmých svahoch a stenách, kde sú voľné kamene. Najbezpečnejšie, aj keď nie vždy to tak vyzerá, je to stále dnom tiesňavy. Ak sa zdá, že to ďalej nejde kvôli stavu vody, resp. nedostatočným schopnostiam, radšej sa treba ešte zo spodnej časti vrátiť. Bránou do strednej časti je krásny žľabový vodopád so zvyškom vetchého rebríka (foto). Po prechode touto prekážkou prichádza stredná časť s peknými hrncami, zároveň však pribúda popadaných stromov z nedávnej kalamity. Tiesňava sa stáča nenápadne doprava a prichádza pod stupňovitý, korytový vodopád, ktorý je úplne zahádzaný kmeňmi stromov. Tu už niet inej cesty, len odbočiť doprava a v prudkom svahu s polomom tento úsek obísť. Za ním sa ešte možno vrátiť do koryta s nádherne modelovanými hrncami (viď foto), a keďže aj ďalej je cesta zarúbaná (ortodoxní môžu pokračovať dnom), odporúčame vyliezť do strmého svahu na hrebeň, oddeľujúci obe tiesňavy. Hrebienkom vedie pohodlný, stúpajúci chodník až na vrcholovú kótu rázsochy s pekným výhľadom na náprotivnú Maguru a Búče. Tu doľava dolu na výraznú, upravenú lesnú cestu a po nej smerom nahor popod pekné skalné útvary až na lúky tesne pod Lačnovským sedlom (200 metrov vľavo), kam si môžeme ísť odpočinúť a popozerať sa na Tatry (Lačnovské sedlo, 859 m, celkový čas zo Šindliara 2:40 h). Ak by ste boli išli stále dnom Chmeľovej, vyjdete na opačnej (spišskej, resp. západnej) strane sedla, čas priechodu sa ešte natiahne.
Zostup začíname smerom na východ (doprava) po červenej značke. Po pár desiatkach metrov po lúke zídeme až k pramenným žľabom Voroblika v svahoch Magury (tu je zaujímavé, že vody potoka mieria z flyšovej Bachurne do jadrového Braniska s dolomitovým podložím). Pri potoku zabočíme doprava a popri okraji strmej strže hľadáme miesto zostupu do koryta, ktoré sa hneď od začiatku poriadne zahlbuje. Dnom tiesňavy vedie vcelku schodná cesta, s prekračovaním popadaných stromov a skákaním cez potok. Aj tu platí, že vychádzať do okolitých svahov, hoci tiesňava nie je v hornej časti až taká divoká, treba minimálne. Zaujímavé je, že sa v nej opakovane stráca a opäť objavuje voda v priesakových ponoroch. Pod markantným skalným blokom uhýba potok doľava, tu je technicky ťažšie miesto, ale potom sa pokračuje vcelku pohodlne dnom až k hornej kaskáde vodopádov. Tá je smerom nadol prakticky neschodná (ak, tak len s lanom a kusom skúseností). Treba tu obchádzať svahom doľava (už predtým sa objavuje cestička, ktorá teraz vedie nahor). Oblúkom sa vrátime nad krásnu kaskádu (doľava smeruje pohodlný vrstevnicový chodník až dolu k chatám) a zostúpime pod ňu, na novú drevenú lávku. Odtiaľ sa dá korytom vystúpiť späť až tesne pod kaskádu, prípadne sa pokúsiť preliezť ju zdola nahor (zvyšky rebríkov radšej nepoužívať). V prípade nižšieho stavu vody sa to vcelku dá. Inak pokračujeme od lávky v opačnom svahu už po výraznom chodníku s miestnym značením na vyhliadku nad spodnou kaskádou Voroblika a odtiaľ späť k ústiu oboch tiesňav nad chatami. Aj tu platí, že sa dá vrátiť dnom Voroblika a za dobrých podmienok zospodu preliezť až do stredu dolnej kaskády. Návrat od chát do Šindliara tou istou cestou (celkový čas tohoto variantu je okolo 5 hodín chodenia, a to treba rátať aj s oddychom, technickými problémami, fotením atď… Reálne, ak chcete skúsiť tento variant, vyčlente si naň deň, stojí to za to.).
Na záver pár osobných pripomienok - dosť som váhal, či do tohto sprievodcu zaradiť priechod roklinami v takejto podobe. Práve to, že nie sú, hádam s výnimkou prázdnin, príliš navštevované, im dáva čaro nedostupnosti. Aj drevené rebríky a lávky, ktoré tam v minulosti boli, väčšinou vzali za svoje. Kvitujem, že sa nájdu ľudia, ktorí udržiavajú aspoň spodné časti tiesňav ako-tak prístupné aj pre širší okruh ľudí. Cieľom tohto článku však určite nebolo vyprovokovať masovú návštevnosť vo Vorobliku a Chmeľovej, ktoré majú pomerne krehké ekosystémy, očividne narušené aj polomom, ktorý sa podpísal najmä na Chmeľovej. Zároveň aj chcem apelovať na vás, ktorí ste sa týmto článkom inšpirovali, aby ste mysleli v prvom rade na prírodu, až potom na svoje aktivity v nej. Aj tu platí, a v horách dvojnásobne, že každý človek je zodpovedný predovšetkým sám za seba a mieru slobody a konania musí uniesť vo vlastnej hlave.
Na druhej strane som sa však zamyslel nad tým, či by z pohľadu menšej devastácie nebolo lepšie tieto tiesňavy, aspoň časti z nich, predsa len sprístupniť drevenými pomôckami a lepšie ich vyznačiť. Zabránilo by sa tak narúšaniu okolitých svahov a stanovil by sa určitý systém návštevnosti. Čo je pre mňa nepochopiteľné - ani jedna z tiesňav nie je súčasťou maloplošného chráneného územia (na rozdiel od susednej Lačnovskej tiesňavy), takže v tomto smere by obmedzenia z pohľadu ochrany prírody možno boli priechodné. S dobrým projektom a rozumným zakomponovaním úprav do terénu by táto oblasť nemusela stratiť na atraktívnosti, zato by však mohla stúpnuť na rebríčku prestíže, lebo podobné rokliny nie sú samozrejmosťou ani v podstatne vychytenejších pohoriach, než je Branisko.
