Sobota, 22. február 2020
Meniny má Etela | zajtra Roman, Romana

BLOG: Janine meniny

Dnes Janu prekvapím. Mám pre ňu darček k meninám. Vedela som, že si píše denník. Preto som jej kúpila zápisník s obrovskou kyticou ruží na obale. Taký by som aj ja chcela, veď v dvanástich o takom snívalo vtedy každé dievča. Naši si šli ľahnúť po odvysielaní nejakého filmu jediného programu vtedajšej televízie a ja som v šuflíku, kde mama mala uložené šijacie potreby, hľadala vhodnú stuhu na previazanie darčeka pre moju najlepšiu kamarátku. Jana bývala v byte hneď pod nami na ulici Obrancov mieru v bloku, pred ktorým boli vtedy pred 40 rokmi dva neveľké rodinné domy so záhradami a tie končili Torysou. Ona bývala na šiestom a ja na siedmom poschodí. Zo záhrad je dnes zelená plocha s hádzanárskou halou. Z našich okien bol parádny výhľad na celé mesto - bolo vidieť celú Levočskú ulicu až po elektráreň, vodárenskú vežu na Táborisku, prešovské kostoly, dokonca aj synagógu ukrytú medzi strechami starých domov... Akosi sa nedalo spať. Na hluk vlakov neďalekej železnice som bola zvyknutá, ale zvonku bolo počuť iné zvuky. Levočskou šla nepretržitá kolóna vojenských áut, obrnených vozidiel a tankov. Asi znovu nejaké vojenské cvičenie, prebehlo mi mysľou, veď tie boli často. Napokon ma predsa len premohol spánok.

Ráno bolo divné. Zobudilo ma rádio, ktoré sa otec v obývačke snažil naladiť. Pískalo to, hučalo, chvíľami bolo vysielanie celkom zrozumiteľné a potom znovu pískanie. K týmto zvukom sa pripojil tlmený rozhovor rodičov a mojej staršej sestry. To ráno bolo iné, ako všetky predchádzajúce prázdninové rána. Mama mala vyplakané oči a sestra utrúsila niečo, čo bolo veľmi smutné a veľmi strašné a navyše pre mňa absolútne nezrozumiteľné, čo som nechápala, ani keď som si to doplnila informáciami, ktoré útržkovite odznievali z rozhlasu. Okupácia?! Nerozumela som obsahu tohoto slova. Rusi?!
Utekala som za Janou o poschodie nižšie, veď má meniny. Otvorila starká, ktorá ma nemala veľmi v láske, lebo som nosila prikrátke minisukne. Aj vtedy zvýšila hlas: Viac tu nechoď! Nechcem ťa tu vidieť! Jana sa už s tebou nebude hrať, lebo vy ste Rusnáci! Toto sa už vôbec nedalo pochopiť. Odrazu sme boli nepriatelia. Preto, že vieme azbuku?
S Janou sme sa vtedy nestretli. Ničomu som nerozumela a v detských dlaniach mi ostal nerozbalený darček pre moju najlepšiu kamarátku... Doma som ho uložila medzi svoje poklady a nerozbalený ostal ešte veľmi dlho.
Naši medzitým vytriezveli z prvých informácií o vstupe armád Varšavskej zmluvy na naše územie. S rozvahou pripravili plán ako ďalej. Každý člen našej domácnosti dostal nejakú úlohu. Mne mama dala stovku, vraj mám ísť niečo kúpiť. Čokoľvek, čo môže byť potrebné, ak by bola vojna. A mám si dávať na seba pozor. Ale to vždy hovoria všetky mamy.
Pri mlyne stál tank a mieril hlavňou na autobusovú zastávku, ktorá vtedy bola rovno oproti pred mostom. Ďalší stál hneď pri trati za mostom. Mám si dávať na seba pozor, preleteli mi mysľou mamine slová. Teraz som už rozumela, že mama to nepovedala len tak, zo zvyku.
V meste bolo rušno. Steny domov boli popísané textami - "Rusi, choďte domov!" alebo "Smer Moskva"... , všade boli letáky, nejaké výzvy, oznámenia. Hlúčiky ľudí obkolesili tanky. Jední sa snažili komunikovať s vojakmi, iní pokrikovali, dvíhali päste. Prešla som celú hlavnú ulicu a vtedy som si spomenula na úlohu, ktorou ma poverili rodičia. V potravinách boli úplne prázdne regály. Nič. Ani múka, ani soľ, ani cukor... Vedela som, že je zle. Nesplnila som úlohu. Cítila som neskutočné výčitky. Rodičia mi dôverovali, zverili mi toľké peniaze (ich hodnota bola iná, nedá sa porovnávať s dnešnou) a ja som na to zabudla a pozorovala dianie na ulici. Chcela som to napraviť a tak som vošla do obchodného domu, tuším sa volal Rozvoj. Presne tam, kde je dnes predajňa Baťa, bola drogéria. Tam nebol nekonečný rad, ako v niektorých iných obchodoch, kde ešte mali nejaký tovar. A tak som tam urobila nákup - kúpila som zopár škatúľ prášku na pranie (volal sa Sam) a veľa, veľmi veľa toaletného papiera. Ten vtedy vyzeral úplne ináč ako ten dnešný. Boli to také skladané papieriky. Za zvyšné peniaze mi predavačka pribalila sviečky. Odrazu som mala plné nákupné tašky a ledva som to doniesla domov. Pamätám sa, že rodičia ma veľmi pochválili a ešte aj po rokoch sme sa všetci smiali z toho, ako som sa vtedy vynašla.
Takýto bol môj 21. august 1968.
slawik

Inzercia
Reality: Dám do prenájmu
Reality: Dám do prenájmu
kancelárske priestory v Prešove UNICENTRUM

Prenajmem kancelárske priestory v širšom centre Prešova na Kúpeľnej ulici č. 6. Výhodou je parkovanie zdarma. V budove je optický internet. Bližšie informácie:http://www.kancelariepresov.sk/

0905841632 |
Reality: Dám do prenájmu
Reality: Dám do prenájmu
Kancelárske priestory

Prenajmeme kancelárske priestory na Plzenskej ulici č. 2 v Prešove. Výhodný nájom a internet v cene.

0905324336 | | cena: dohodou
Používaním týchto stránok súhlasíte s používaním súborov cookies, ktoré slúžia na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti.
OK
Pri zobrazovaní stránky používate aktívny script na blokovanie prídavných modulov (adBlocker). Pre správne zobrazenie všetkých sekcií ho deaktivujte.