Najstaršími známymi cechmi v meste boli kožušníci, kováči, debnári, krajčíri, obuvníci, olejníci, mäsiari a garbiari. Popri nich sa potom rozvíjali aj ďalšie výrobné odvetvia (napr. bielenie plátna, tkáčstvo, mlynárstvo a i.), ku ktorým v nasledujúcich storočiach pribudli nové (zvonolejárstvo, výroba pušného prachu alebo liatie diel).
Hlavný zdroj príjmov mesta a jeho obyvateľov však v prvom rade predstavoval obchod. O jeho veľkom význame svedčia početné privilégiá, oslobodzujúce mešťanov od platenia mýtnych a colných poplatkov na kráľovských mýtniciach, či ďalšie, posilňujúce pozície tunajších obchodníkov na zahraničných trhoch. Rozvinutý zahraničný obchod Prešovčanov dokumentujú výsady od poľskej a uhorskej kráľovnej Alžbety a kráľa Ľudovíta I. (vládol v r. 1342-82) z r. 1371 a 1372, podľa ktorých na celom území Poľska nesmeli byť od prešovských obchodníkov vyberané vyššie poplatky ako od občanov hlavného mesta Krakova. Ten istý panovník udelil r. 1371 Prešovu práva budínskych obchodníkov.
Viaceré výsady získalo mesto od kráľa Žigmunda (vládol v r. 1387-1437). Tak napr. podľa listiny z r. 1434 nesmel prešovských obchodníkov na celom území Uhorska nikto zadržiavať alebo im zabaviť tovar. Cesty diaľkového obchodu, na ktorom sa zúčastňovali Prešovčania, po stáročia viedli z Potisia a Sedmohradska, odkiaľ sa dovážalo obilie, dobytok a víno, na sever do Poľska, Haliče a Pruska, kde sa zasa nakupovalo plátno, olovo, kožušiny, cín a ryby, ale tiež na západ, do banskej oblasti, Sliezska a na Moravu. Najväčší význam mal v tomto obchode vývoz vína, medi a železa do cudziny.
Rovnako ako diaľkový obchod bol pre stredoveký Prešov a jeho mešťanov dôležitý i miestny obchod. Prostredníctvom neho zhodnocovali obyvatelia mesta a jeho blízkeho či vzdialenejšieho okolia svoje remeselnícke i poľnohospodárske výrobky. Najstaršia správa o týždennom trhu, konanom v pondelok, pochádza síce až z roku 1435, jeho existenciu možno však predpokladať už niekoľko desaťročí skôr. Právo poriadať výročný trh (jarmok) dostalo mesto od kráľa Ladislava V. (Pohrobka) až v roku 1455. Jarmok sa v Prešove konal každoročne na deň sv. Vavrinca (v auguste).
Dôležitým zamestnaním obyvateľov Prešova ostávalo po celý stredovek poľnohospodárstvo. Hospodárilo sa jednak na pôde priamo v chotári mesta, jednak na majetkoch ležiacich v okolitých dedinách. Mesto i jednotliví mešťania nadobúdali novú pôdu kúpou alebo darovaním od panovníka. V roku 1411 dostal Prešov od kráľa Žigmunda neďalekú osadu Svätý Ladislav, ležiacu južne od mesta na pravom brehu Torysy. V roku 1423 získal tým istým spôsobom soľné bane a studne v susednom Solivare. Rozsah pozemkového majetku mesta sa v nasledujúcich storočiach zväčšoval, pričom zahŕňal celé poddanské obce, ich časti i viaceré vinohrady v Tokajskom podhorí v susednej Zemplínskej stolici.
Spoločenské rozvrstvenie obyvateľov Prešova, odrážajúce ich hospodárske aktivity, bolo podobné ako v iných slobodných kráľovských mestách. K najbohatším patrili veľkoobchodníci a cechoví majstri, vrstvu stredne bohatých mešťanov predstavovala väčšina obchodníkov a remeselníkov, ktorí vlastnili nehnuteľnosti a platili daň. Najnižšie stála mestská chudoba: tovariši, nádenníci, čeľaď, slúžky a žobráci. V priebehu stredoveku počet obyvateľstva stále rástol, predovšetkým v dôsledku prisťahovalectva z vidieka. Táto skutočnosť potom v ďalších storočiach ovplyvnila i národnostný obraz mesta. Do polovice 16. storočia stúpol počet obyvateľov Prešova na 4000.
Ich národnostné zloženie, ktoré do istej miery súviselo so zamestnaním i spoločenským rozvrstvením, bolo počas celého stredoveku pomerne stabilné. Slováci, zaoberajúci sa remeslami, obchodom a námedznými prácami, tvorili podstatnú časť strednej meštianskej vrstvy a mestskej chudoby. Nové slovenské obyvateľstvo vo väčšom počte prichádzalo od konca 14. storočia, keď kráľ Žigmund dovolil mestu takmer bez obmedzenia prijímať okolitých poddaných. Usadzovali sa najmä na predmestiach, čím sa tieto stali hlavným zdrojom slovenského etnika v meste. Nemci, vďaka bohatým skúsenostiam v remeselnej výrobe a obchodnej činnosti, ako i výsadnému postaveniu v období udelenia mestských práv, od začiatku tvorili početne, hospodársky a politicky najsilnejšiu národnostnú skupinu meštianstva. Ich veľkou nevýhodou oproti slovenskému etniku bola skutočnosť, že v Šarišskej stolici takmer neexistoval nemecký vidiek. Preto bol vzrast ich počtu popri prirodzenom prírastku závislý hlavne na prisťahovalectve z iných nemeckých oblastí v Uhorsku alebo z cudziny. Maďari sa pôvodne usadili južne a juhozápadne od slovenskej osady, kde vznikla neskôr Maďarská ulica a Maďarská štvrť. Ich počet stúpal vďaka prisťahovalcom z maďarských osád z blízkeho a vzdialenejšieho vidieka, príp. usadzovaním sa okolitých zemanov v meste. Počas celého stredoveku žili v Prešove oproti ostatným mestám pomerne silná maďarská menšina, čo dokladá i pôsobenie maďarského kňaza (popri nemeckom a slovenskom) v meste.
S rozvojom mestskej spoločnosti sa vyvíjali aj súdne a verejnoprávne inštitúcie. Základy orgánov samosprávy boli položené ešte privilégiami z r. 1299, v konečnej podobe sa však dokonštituovali až v polovici 15. storočia a s touto štruktúrou pretrvali až do novoveku. Všetci slobodní občania (mešťania) každoročne volili tzv. širšiu mestskú radu či obec (Communitas, Centumviris). Tá potom zo svojich radov volila senát, spravidla dvanásť prísažných (Jurati Cives), ktorých počet nebol vždy ustálený a niekedy klesol až na osem prísažných. Rovnako volila aj richtára - sudcu (Judex), príp. podrichtára, notára a podnotára. Senátori a členovia širšej rady boli potom poverovaní rozličnými mestskými úradmi.
Slobodné kráľovské a banské mestá v stredovekom Uhorsku boli významným hospodárskym, politickým a mocenským činiteľom v krajine. Vzrast ich významu s nevôľou sledovala šľachta, ktorá sa rôznymi spôsobmi snažila aspoň oslabiť ich moc. Preto sa mestá združovali do spoločenstiev na obranu svojich práv, a hlavne na obranu svojich hospodárskych záujmov. Prešov spolu so Sabinovom a Veľkým Šarišom patrili od začiatku 14. storočia do spoločenstva troch toryských miest, ktoré udržiavalo úzke styky so starším spoločenstvom spišských saských miest. Najvýznamnejším mestom spoločenstva bol spočiatku Veľký Šariš. O niekoľko rokov ho však Prešov predbehol v každej oblasti. Keď na prelome 14. a 15. storočia prestalo toto spoločenstvo existovať, stal sa Prešov členom Pentapolitany, združenia piatich (východoslovenských) slobodných kráľovských miest, ktoré spájali predovšetkým spoločné obchodné záujmy ako i podobné právne postavenie (s Košicami, Levočou, Bardejovom a Sabinovom). Približne odvtedy patril spolu s Budínom, Pešťou, Bratislavou. Šoproňou, Trnavou, Košicami a Bardejovom k ôsmim najvýznamnejším mestám v krajine. Tieto boli podriadené priamo panovníkovi a ich záležitosti (súdne a i.) mal na starosti zvláštny kráľovský úradník - taverník. Významným symbolom s veľkou právnou silou, ktorý dokumentoval a navonok demonštroval význam mesta, bol mestský erb. Prvý erb udelil Prešovu uhorský kráľ Ladislav V. Pohrobok (vládol v r. 1444-57) v roku 1453.
Jednou z najdôležitejších mestských výsad bolo právo postaviť si hradby. Opevnenie bolo nutné na obranu majetku a života mešťanov v neistých časoch, ale bolo potrebné i pre samotného panovníka, pretože počas vojny robilo z miest dobre brániteľné pevnosti na významných krajinských cestách. Preto králi podporovali mestá pri budovaní hradieb. Prešov dostal právo na vybudovanie obranných múrov s baštami a vežami od Ľudovíta I. v roku 1374. Hradby boli ukončené až v 30. rokoch 15. storočia, keď sa mesto obávalo útoku husitov, ktorí vtedy podnikli viacero výprav do Uhorska. Dokončením stavby fortifikačného systému v polovici 15. storočia sa ustálilo urbanistické členenie mesta, usporiadanie jednotlivých štvrtí a ulíc, ktoré sa v podstate zachovalo dodnes. Jeho základom, hlavnou osou, bolo šošovkovité námestie vybudované po oboch stranách cesty. Pozostávalo zo štyroch štvrtí, pomenovaných spočiatku podľa majiteľov domov. Od 15. storočia boli označované číslami. K nim neskôr pribudla piata štvrť na južnej strane.
Noví chudobnejší prisťahovalci, ktorí nedisponovali majetkom potrebným na zakúpenie nehnuteľnosti v meste, a teda na prijatie za mešťanov, sa usadzovali na predmestiach. S rozvojom mesta sa zvyšovala technická vyspelosť i umelecká úroveň budov. Podstatná časť domov bola spočiatku drevená, čo dokumentujú viaceré privilégiá, dovoľujúce Prešovčanom ťažiť stavebné drevo. Najstaršími kamennými budovami boli pravdepodobne kostoly nemeckej a slovenskej osady. Ich existenciu možno predpokladať už v 13. storočí. Rast hospodárskej a politickej moci mesta sa odrazil aj v architektúre. Okrem početných kamenných gotických meštianskych domov stáli v polovici 15. storočia na námestí viaceré verejné budovy: kostol sv. Mikuláša, fara, murovaná škola, radnica s krytou tržnicou (Warenhaus), nemocnica s kaplnkou, mäsiarske "krámiky", kostol karmelitánov s kláštorom a určite aj iné budovy. V prvom desaťročí 16. st. prebiehala veľkorysá prestavba farského kostala sv. Mikuláša v neskorogotickom štýle. Po rozsiahlom požiari r. 1504 boli v tomto slohu prebudované ďalšie verejné budovy i meštianske domy. Mimo hradieb stáli dva vodné mlyny, bielidlá prádla (tzv. "blihy") pri Toryse a začas ešte i kamenný kostol sv. Ladislava na mieste zaniknutej osady.