Utorok, 19. marec 2024
Meniny má Jozef | zajtra Víťazoslav, Klaudius

História mesta - Vo víre mocenských zápasov (1526 - 1710)

Počas stáročnej histórie mesta do jeho života vždy rušivo zasahovali početné vojny, dynastické boje či povstania a iné nepokoje. Vzhľadom na veľký hospodársky a politický význam Prešova mali oňho záujem vždy obidve bojujúce strany.

Tak tomu bolo v 15. storočí, keď okolitú krajinu ovládal Ján Jiskra (? - 1469) so svojím žoldnierskym vojskom, či koncom storočia, po smrti Mateja Korvína, keď sa mesto na niekoľko mesiacov stalo korisťou poľského vojvodu Jána Alberta a rovnako aj v období dvojvládia a dlhotrvajúceho zápasu o trón po roku 1526.

Keď po osudnej bitke pri Moháči nastúpil podľa nástupníckych dohôd na trón Ferdinand I. Habsburský (vládol v r. 1526-64) a časť šľachty v zmysle iného zákona zvolila za "národného kráľa" knieža Jána Zápoľského (vládol v r. 1526-40), rozdelila sa krajina na dva nepriateľské tábory. Prešov, podobne ako iné slobodné kráľovské mestá, podporoval spočiatku Zápoľského. Už o dva roky (1528) stál však na strane vtedy úspešnejšieho a mocnejšieho Ferdinanda. Zotrval pri ňom i vtedy, keď sa vojnové šťastie opäť priklonilo na stranu Zápoľského a musel tak odraziť nejeden útok jeho prívržencov, dokonca i od znepriatelených Košičanov. Samozrejme, aj spojenectvo s Habsburgom prinieslo mestu nemalé škody. Okrem priamej finančnej podpory živil Prešov Ferdinandovo vojsko, čo predstavovalo veľké náklady. Samozrejme, za vernosť preukázanú v ťažkých časoch nový kráľ mesto štedro odmenil. Daroval mu viacero majetkov zemanov, ktorí boli verní Zápoľskému, oslobodil ho od niektorých poplatkov a v roku 1537 nariadil preniesť významné právo skladu z Košíc do Prešova. Okrem toho r. 1548 polepšil mestu starý a r. 1558 mu udelil úplne nový mestský erb.

Od 40. rokov 16. storočia, po faktickom rozdelení krajiny na tri časti (kráľovské Uhorsko, Sedmohradsko a turecké územie), sa Prešov ocitol na území patriacom Ferdinandovi I. Vzhľadom na okupáciu rozsiahlych oblasti Uhorska Turkami opäť stúpol hospodársky, politický a vojenský význam mesta. Popri tradičných remeslách sa tu udomácnili nové odvetvia a tunajší obchodníci nadväzovali živé kontakty s habsburskými dŕžavami v nemeckých krajinách, Nizozemsku, či Taliansku. Vďaka kráľovským donáciám, nebývalému rozvoju obchodu i remeselnej výroby, prežíval Prešov od polovice 16. storočia do začiatku nasledujúceho storočia obdobie najväčšieho rozkvetu v celej svojej histórii. To sa odrazilo vo všetkých oblastiach mestského života, a preto sa pre toto obdobie v jeho dejinách používalo označenie "Eperissinum florens", kvitnúci Prešov. Súčasníci potom mesto obdarili epitetami "Malá Viedeň" alebo "Malé Lipsko".

Obliehanie Prešova počas Tökölyho povstania
Nemalý podiel na všestrannom, hlavne však kultúrnom rozvoji mesta malo udomácnenie reformácie. V dôsledku úzkych kontaktov mešťanov s nemeckými krajinami na myšlienky reformácie dostali do Prešova už krátko po vystúpení Martina Luthera (1483-1546) vo Wittenbergu r. 1517. Prešovčania prijali jeho učenie v roku 1531 a počas nasledujúcich štrnástich desaťročí (do r. 1671) neexistovala na pôde mesta iná cirkev ako evanjelická augsburského vyznania.

V dejinách protestantizmu v Uhorsku majú významné miesto dve prešovské synody (1546 a 1549), na ktorých sa mešťania piatich slobodných kráľovských miest, vyznávajúci Lutherovo učenie, organizačne zjednotili v prvom senioráte na území Slovenska. Do superintendencie piatich (neskôr šiestich) slobodných kráľovských miest patrili: Prešov, Košice, Bardejov, Levoča, Sabinov a od polovice 17. storočia i Kežmarok. V r. 1549 prijali spoločné vyznanie viery, ktoré vypracoval významný reformátor a pedagóg, rektor bardejovského gymnázia Leonard Stöckel (1510-1560). Medzi uvedenými mestami získal Prešov čoskoro vedúce postavenie a v nasledujúcich rokoch vyrástol na politické a kultúrne centrum evanjelikov v tzv. Hornom Uhorsku. Nemalou mierou sa o to zaslúžila i tunajšia škola, hlavne však osobnosti, ktoré na nej pôsobili. Už na sklonku storočia sa z pôvodnej mestskej školy stalo humanistické gymnázium a prednášali sa na ňom i "vyššie" náuky, filozofia a teológia. Viacerí spomedzi jeho rektorov sa preslávili ako spisovatelia a filozofi. Mnohí z nich študovali na nemeckých univerzitách a patrili k žiakom Luthera či Melanchtona. Podobne ako v iných mestách, i v Prešove bola cirkev vnútorne organizovaná podľa národnostnej príslušnosti. Každá z troch národností, Nemci, Slováci i Maďari, mala vlastný kostol i kňaza, príp. kazateľa. Pozíciami prešovských evanjelikov neotriasol ani prvý nástup rekatolizácie v Uhorsku na začiatku 17. st. a mesto i naďalej ostávalo významnou baštou protestantizmu. Azda najlepšie to vyjadruje založenie evanjelického Kolégia hornouhorských protestantských stavov v r. 1666, vyššej školy stredoeurópskeho významu. Kolégium malo byť dôstojnou protiváhou jezuitskej univerzity v Trnave a katolíckej akadémie v Košiciach.

Na konci 16. storočia, počas ničivej pätnásťročnej vojny s Tureckom, muselo mesto vydržiavať cisárske vojsko. Vtedy to preň ešte nepredstavovalo obzvlášť veľké zaťaženie, vzhľadom na vysoké príjmy z obchodu a výroby.

Vojna s Turkami však aj pre Prešov predznamenala skorý koniec mierových časov. V r. 1604 vypuklo prvé z celého radu protihabsburských povstaní uhorských stavov. Viedol ho Štefan Bočkaj (Bocskay, 1557-1606). Pretože jedným z hlavných cieľov povstania bolo ukončenie násilnej katolizácie a obnovenie slobody vyznania, postavili sa Prešovčania na jeho stranu. Onedlho sa však mesta zmocnil smutne preslávený generál Basta a okrem vysokých poplatkov či vydržiavania jeho vojska museli mešťania znášať i útoky Bočkajových hajdúchov. Počas obliehaní a pobytu vojska sa minuli peniaze, čo sa mestská rada pokúsila vyriešiť pozoruhodným spôsobom: dala remenárskemu cechu zhotoviť núdzové platidlo z kože, akési kožené bankovky. Mesto ešte dlho pociťovalo neblahé následky povstania, a to aj napriek istej kráľovej kompenzácii škôd, spôsobených jeho vojskom. Poučení touto skúsenosťou zachovávali Prešovčania počas nasledujúceho povstania Gabriela Betlena (1580-1629) v rokoch 1619-1626 zdržanlivý postoj. Ak keď ako protestanti sympatizovali s povstalcami, z racionálnych dôvodov ostali radšej verní kráľovi. Keďže Košice prisúdil mikulovský mier z roku 1922 G. Betlenovi, presťahovalo sa do Prešova na kratší čas sídlo kráľovského komisára a hornouhorského hlavného kapitána.

Počas tridsaťročnej vojny (1618-1648) ostalo síce územie Uhorska bokom od hlavných udalostí, Prešov sa však práve vtedy zapísal do dejín európskej diplomacie. V r. 1633 v ňom prebiehali zdĺhavé rokovania medzi zástupcami cisára Ferdinanda II. (vládol v r. 1619-37) a sedmohradského kniežaťa Juraja I. Rákociho (Rákóczi, 1591-1648). Rozhovory sa skončili po niekoľkých mesiacoch podpísaním tzv. prešovského mieru. Mier riešil majetkové záležitosti Rákociovcov, sporné otázky oboch krajín (Uhorska a Sedmohradska) a na niekoľko rokov oddialil vypuknutie nového protihabsburského povstania. Prešova sa však netýkal. Napriek tomu, že sa panovník usiloval zaviazať si mesto, pridalo sa v máji 1644 k novému povstaniu (Juraja I. Rákociho) a zotrvalo na jeho strane až do uzavretia lineckého mieru v nasledujúcom roku.

Po ňom nastalo opäť krátke obdobie pokoja. Napriek udalostiam prvej polovice 17. storočia si Prešov naďalej uchoval charakter bohatého mesta s prosperujúcim obchodom i remeselnou výrobou a nepoklesol ani jeho politický význam. Dokumentuje to i postavenie už spomenutého evanjelického kolégia či zriadenia stáleho sídla Šarišskej stolice v meste. Ďalšie zmeny priniesli významné celokrajinské udalosti, súvisiace s nástupom tvrdej absolutistickej politiky Leopolda I. (vládol v r. 1657-1705). Všeobecný odpor proti absolutizmu, porušovaniu politických práv a náboženskej slobody nenechal bokom ani Prešov. Prvý raz sa otvorene prejavil počas Vešeléniho (F. Wesselényi, 1605-1667) sprisahania r. 1670, keď mešťania odmietli otvoriť brány habsburskému vojsku. Po potlačení odboja obsadila mesto cisárska armáda. V tomto období (r. 1671) sa začal nový nástup rekatolizácie, vyznačujúci sa početnými represiami voči evanjelickému obyvateľstvu (patrili k nemu takmer všetci mešťania), v snahe maximálne oslabiť jeho politickú a hospodársku moc.

Keď sa v r. 1672 dostali noví povstalci (kuruci) na východné Slovensko, Prešovčania ich ochotne vpustili do mesta a pridali sa k nim. Onedlho však cisárske vojsko kurucov porazilo a opäť obsadilo Prešov. Nedávne usadlosti sa stali zároveň dôvodom ďalších represií. Už v r. 1673 boli evanjelikom odňaté všetky tri kostoly, fara, všetok majetok i kolégium, do ktorého sa po vyhnaní študentov a profesorov nasťahovali jezuiti. Okrem nich sa v meste usadili ďalšie rehole: františkáni a minoriti. Z mestskej rady boli postupne vylúčení všetci evanjelici. V dôsledku panovníkovho nariadenia o kontrole jej činnosti komisármi Spišskej komory došlo k výraznému obmedzeniu mestskej samosprávy. V tomto období mesto značne vyčerpávali vysoké dane a rôzne poplatky, odvádzané komore a vojsku.

Keď v r. 1678 začalo pod vedením kežmarského rodáka Imricha Tököliho (Thököly, 1657-1705) ďalšie veľké protihabsburské povstanie, Prešov ovládala silná kráľovská posádka, ktorú kurucké vojsko vystriedalo až v lete 1682. Veľká väčšina mešťanov sa vtedy dobrovoľne pridala k odboju a zostala na jeho strane takmer až do konca, do r. 1685. Spojenectvo s Tökölim stálo Prešov nielen ďalšie finančné vyčerpanie, ale aj utrpenie a nemalé škody počas niekoľkých obliehaní. V januári 1683 sa úspešne ubránil armáde poľského kráľa Jána Sobieskeho, na jeseň 1684 habsburskému vojsku, keď sa predtým stal svedkom najväčšej porážky Tököliho v bitke na Šibenej Hure v bezprostrednej blízkosti mesta.

Najväčšie obliehanie však zažil Prešov v lete nasledujúceho roku, keď ho proti mnohonásobnej presile cisárskych vojakov počas siedmich týždňov bránilo takmer všetko bojaschopné obyvateľstvo. Keď potom v jeseni 1685 opäť prešlo do rúk Leopolda I. , muselo jeho obyvateľstvo zaplatiť vysokú sumu peňazí a niekoľko rokov vydržiavať habsburskú posádku. Vtedy sa začalo nové obdobie represií, zameraných predovšetkým proti protestantom. Trvalo až do r. 1705. V dôsledku predchádzajúcich vojnových škôd, vysokého výpalného, pokút, daní a výdavkov na vojsko mesto v týchto rokoch nesmierne schudobnelo.

V r. 1687 sa v meste odohrali udalosti smutne známe ako Prešovský krvavý súd alebo Prešovské jatky. Pod vedením cisárskeho generála Antonia Caraffu (1647-1693), ktorý pôsobil vtedy v meste, konal sa mimoriadny súd, ktorý odsúdil na smrť 24 mešťanov a zemanov z Prešova, okolia i vzdialenejších častí Uhorska. Všetkých obvinili z vykonštruovanej účasti na príprave nového sprisahania, počas vyšetrovania ich podrobili surovému mučeniu a nakoniec mimoriadne krutým spôsobom popravili: po sťatí hlavy boli ich telá rozštvrtené a vyvesené pred Hornou bránou, kde viseli niekoľko mesiacov. Činnosť súdu, zjavne namierenú na potrestanie bývalých povstalcov, zastrašenie stavov a proti evanjelikom, sa podarilo zastaviť až koncom roku delegátom uhorského snemu, zasadajúcom vtedy v Bratislave. Popravisko mimoriadneho súdu stálo na námestí oproti kolégiu, na mieste neskôr postaveného súsošia Immaculaty.

Keď sa v lete 1703 pod vedením Františka II. Rákociho (Rákóczi, 1676-1735) začalo najmohutnejšie protihabsburské povstanie, Prešov bol v moci cisárskej armády. Po viacerých neúspešných útokoch ho povstalci viac ako rok obliehali, kým v decembri 1704 neprinútili veliteľa posádky prijať podmienky kapitulácie. Počas dlhého obliehania utrpelo mesto značné škody, vojsko odčerpalo aj posledné financie a mestská rada preto opäť nariadila vydávanie núdzových, tentoraz medených peňazí. Náklady spojené s pobytom povstaleckých jednotiek a celkový hospodársky rozvrat v krajine na konci povstania prehĺbili úpadok mesta. Katastrofu dovŕšila veľká morová epidémia r. 1710, ktorej padla za obeť väčšina obyvateľstva (asi 2300 ľudí). Napriek nesmiernym škodám malo však toto obdobie aj pozitívne stránky. V plnom rozsahu boli vtedy obnovené hospodárske i politické práva mesta a po prvý raz v ňom bola nastolená náboženská tolerancia. Evanjelici mohli opäť slobodne vyznávať svoje náboženstvo a dostali späť väčšinu skonfiškovaného majetku. Popri nich pôsobila v meste i katolícka cirkev a svoj kostol si v ňom postavili i kalvíni. Jezuiti boli najprv vykázaní do budovy špitálu a neskôr úplne vyhnaní z mesta. Keď sa v jeseni 1710, po hroznej morovej epidémii, priblížilo k mestu silné habsburské vojsko, vyčerpaní mešťania, poučení predchádzajúcimi skúsenosťami, sa rozhodli radšej kapitulovať.

Hospodársky rozmach Prešova v 16. storočí sa odrazil aj na vzraste počtu jeho obyvateľov. Na prahu nasledujúceho storočia žilo v meste asi 5500 ľudí a ich počet príliš nepoklesol ani v nasledujúcich desaťročiach. Napriek nepriaznivým spoločenským pomerom, vysokým daniam a zhoršeným podmienkam rozvoja výroby a obchodu bol Prešov ešte v 60. rokoch 17. storočia prosperujúcim mestom s približne 5000 obyvateľmi. Táto situácia sa však prudko zmenila v poslednej tretine 17. a začiatkom nasledujúceho storočia. Aktívna účasť v protihabsburskom odboji, vojenské udalosti, obliehanie vojskom, požiare a dve veľké morové epidémie (r. 1679 a 1710) mali za následok nesmierne schudobnenie a rapídny úbytok obyvateľov mesta. Na prahu druhého desaťročia 18. storočia žilo potom v Prešove sotva 3000 ľudí.

Národnostná štruktúra sa oproti predchádzajúcemu obdobiu veľmi nezmenila. Najvýznamnejšou a stále najpočetnejšou skupinou mešťanov zostávali Nemci. Neustály prílev obyvateľstva z vidieka zvyšoval podiel Slovákov, ktorí neraz zastávali významné funkcie v cechoch a mestskej rade. Väčšina prisťahovalcov sa usadzovala na predmestiach, vďaka čomu získali tieto čisto slovenský charakter. Rovnako početnosť maďarského etnika zvyšovali prisťahovalci, pochádzajúci sčasti z radov okolitých zemanov, ktorí v neistých časoch vymenili vidiecke kurie za bezpečie mestských hradieb. Počet Maďarov prudko vzrástol najmä v prvej polovici 17. storočia, čo dokumentuje nielen častý výskyt písomností v maďarčine, ale aj výstavba nového maďarského evanjelického kostola (1642-1647). V tomto období sa usadzovali v meste i Cigáni, za hradbami vo vnútri mesta však bývať nesmeli. Obývali predmestie Nový Egypt (v stredoveku sa verilo, že ich predkovia prišli z Egypta) a na kopci východne od Prešova si postavili tábor, čo dodnes pripomína názov tejto mestskej časti (Tábor, Táborisko). Príchodu židov do mesta (napriek niektorým pokusom) sa vtedy mestská rada a obchodníci úspešne bránili. V Prešove žili v menšom počte i mešťania inej národnosti, ako Poliaci, Taliani, Rusi (Rusíni) a českomoravskí pobielohorskí exulanti.

Odlišné boli konfesijné pomery ranonovovekého Prešova. Už na samom začiatku obdobia reformácie prijalo takmer všetko obyvateľstvo Lutherovo učenie a 140 rokov tu v podstate pôsobila iba evanjelická cirkev augsburského vyznania. Od polovice 17. storočia existoval v Prešove i menší kalvínsky (reformovaný) zbor. Rímskokatolícka cirkev sa do mesta vrátila až s rekatolizáciou od roku 1671 a vďaka činnosti mníšskych rádov (jezuitov, františkánov a minoritov), štedrej podpore panovníka a diskriminácii protestantov do konca storočia prestúpila ku katolíkom až tretina mešťanov.

Už uvádzaný epiteton "Malé Lipsko" či "Malá Viedeň" poukazuje popri nebývalom ekonomickom rozkvete mesta aj na jeho vysokú kultúrnu a vzdelanostnú úroveň. K jej povzneseniu prispela mestská humanistická škola (gymnasium) a neskôr evanjelické kolégium. Je samozrejmé, že práve medzi rektormi a profesormi týchto škôl treba hľadať najväčšie osobnosti kultúrneho života mesta. Lucas Fabinus (? -1586, v Prešove žil v r. 1572-1586) vydal tlačou prvú učebnicu na našom území, "poeta laureatus" Ján Bocatius (vlastným menom Hans Bock, 1569-1621, v Prešove -1594-1599) sa preslávil ako básnik a historik, český exulant Jakub Jakobeus (1591-1645, v Prešove 1629-1645), autor viacerých latinských básní, kázní a historických diel sa stal prvým slovenským historikom. Ján Bayer (1630-1674, v Prešove do r. 1666) a Izák Caban (1632-1707) vošli do dejín filozofie ako predstavitelia tzv. prešovskej školy, ich nasledovník Eliáš Ladiver (1633-1686) bol okrem toho i vynikajúcim pedagógom a dramatikom. Posledný rektor kolégia pred jeho definitívnym vykázaním na predmestie, Ján Rezik (? -1710), nám zanechal dejiny evanjelického školstva v Uhorsku (Gymnasiologia) a jediné ucelené svedectvo o Prešovskom krvavom súde z r. 1687 (Theatrum Eperiessiense...). V r. 1650-54 navštívil prešovské gymnázium Ján Amos Komenský (1592-1670), pobývajúci vtedy v neďalekom Blatnom Potoku (Sárospatak). V 16. storočí pôsobil v Prešove známy humanistický básnik a učenec Juraj Werner (Wernher, 1497-1567) a v storočí nasledujúcom ako dlhoročný richtár, lekárnik a spisovateľ Ján Weber (1612-1684). Tu sa narodil a študoval i neskorší významný barokový maliar, dvorný maliar anglických kráľovien Jakub (James) Bogdani (okolo 1660-1724).

Skutočnosť, že prvá tlačiareň vznikla v Prešove až v druhej polovici 17. storočia a nebola zďaleka taká slávna ako levočská či bardejovská, vonkoncom neznižuje úlohu knižnej kultúry v živote mesta. Už v 16. storočí tu existovalo veľké kníhkupectvo a veľké zbierky kníh mali okrem súkromných knižníc evanjelická cirkev a gymnázium. Bohatstvo Prešova a jeho obyvateľov sa navonok odrazilo v stavebnom rozvoji. Kým v prvej polovici 16. storočia prevládala ešte neskorá gotika, s myšlienkami reformácie prišiel zo západu čoskoro aj nový umelecký sloh - renesancia. Väčšina gotických meštianskych domov bola vtedy renesančné prestavaná, čo dodnes dokumentujú bohaté priečelia zakončené typickými atikami alebo len dochované portály, ostenia či schodištia na Hlavnej ulici. Najkrajšou renesančnou stavebnou pamiatkou v Prešove je palác Rákociovcov na Hlavnej ulici (dnes Šarišské múzeum), okrem neho budova evanjelického kolégia a neskororenesančný evanjelický (maďarský) kostol. Viaceré úpravy a prestavby prekonalo v tomto období mestské opevnenie, ktorému pribudli nové, mohutné delové bašty.

V 16. - 17. storočia. prežilo mesto obdobie svojho najväčšieho rozkvetu, zároveň však i dovtedy nevídaného hlbokého všestranného úpadku. Dlhotrvajúce vojny a s nimi súvisiace udalosti (zničenie, plienenie, vysoké finančné nároky, epidémie, represie) mali za následok úplné schudobnenie, obrovské zadĺženie a vyľudnenie Prešova, vrcholiace na konci prvého desaťročia 18. storočia.

Súvisiace články
17.7.2006 História mesta - Tri erby Prešova 17.7.2006 História mesta - Prešov v rokoch 1918 - 1945 17.7.2006 História mesta - Atény nad Torysou (1848 - 1918) 17.7.2006 História mesta - Znovuzrodenie (1711 - 1848) 17.7.2006 História mesta - Stredoveké mesto (do roku 1526) 17.7.2006 História mesta - Pred získaním mestských výsad 17.7.2006 História mesta - Slovania 17.7.2006 História mesta - Na prahu nového letopočtu 17.7.2006 História mesta - Prvé osídlenie územia mesta a jeho okolia
Mohlo by Vás zaujímať
V Prešove sa začína jarné upratovanie
V rámci jarného upratovania bude v Prešove pristavených spolu 122 kusov veľkoobjemových kontajnerov. Prvý cyklus jarného upratovania sa začína 3. apríla 2024.
Prešov podporí zber kuchynského odpadu
Všetky prešovské domácnosti dostanú od mesta špeciálne vedierka na zber biologického kuchynského odpadu. Prešov chce takto podporiť triedenie biologicky rozložiteľného kuchynského odpadu od zmesového komunálneho odpadu. Distribúcia 10-litrových vedierok začne už koncom februára.
Mesto Prešov upozorňuje na zákaz umiestňovania nelegálnych reklamných bannerov a plagátov
Mesto Prešov žiada fyzické a právnické osoby, ktoré bez povolenia umiestňujú rôzne typy reklamných pútačov na území mesta Prešov, aby ich bezodkladne odstránili. Za nelegálne umiestňovanie reklamných bannerov a plagátov na území mesta Prešov môže byť zodpovednej osobe uložená pokuta.
Prešovská radnica bude svietiť v pestrých farbách
V posledný februárový deň si každoročne pripomíname Medzinárodný deň zriedkavých chorôb. Prešovská radnica a budova Mestskej galérie Caraffka budú preto 29. februára 2024 svietiť v pestrých farbách.
O dotáciu pre kultúru, šport a sociálnu oblasť môžete požiadať do 1. marca 2024
Mesto Prešov zverejňuje výzvu na poskytnutie dotácií v oblasti kultúry, športu a v sociálnej oblasti. O dotáciu pre kultúru, šport a sociálnu oblasť môžete požiadať do 1. marca 2024 (vrátane).
Prešovčania sa dočkajú nového mosta s cyklochodníkmi
V Prešove sa čoskoro odštartuje dlho očakávaná rekonštrukcia mosta na Lesíku delostrelcov. Do investičnej akcie sa v spolupráci púšťajú Prešovský samosprávny kraj ako správca mostného objektu a mesto Prešov, ktoré spravuje priľahlé lávky pre peších. Pôvodnú stavbu zo 60-tych rokoch nahradí nová moderná konštrukcia pre automobily, cyklistov i peších.
Navrhnite pamätihodnosť mesta Prešov na vybranú tému
Mesto Prešov vyhlasuje v súlade so Všeobecne záväzným nariadením mesta Prešov č. 2/2013 o evidencii pamätihodností mesta Prešov v znení Všeobecne záväzného nariadenia mesta Prešov č.1/2016
Používaním týchto stránok súhlasíte s používaním súborov cookies, ktoré slúžia na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti.
OK