PIS: aktuálne informácie o meste, radnici a spoločenských, kultúrnych a športových akciach v regióne

https://pis.sk/clanok/687/vacsine_rieseni_predchadza_diskusia.html

Väčšine riešení predchádza diskusia

Väčšine riešení predchádza diskusia, či polemika. Zainteresovaní i nezainteresovaní zaujímajú stanoviská, komentujú, kritizujú, rozčuľujú sa, zápasia o presadenie svojich názorov a východísk. Raz úprimne, inokedy so zištných pohnútok vyťahujú z talónu argumenty i " argumenty". To všetko do momentu, keď je treba vyniesť ortieľ. Keď je treba rozhodnúť so záväznosťou pre všetkých. Pre zástancov aj odporcov, pre dotknutých i nedotknutých. Na moment, na chvíľku, počas ktorej kompetentný orgán, či osoba vyriekne rozhodnutie všetko stíchne. Hovorí sa tomu "ticho pred búrkou". Zvyčajne za ním totiž nasleduje búrka protestov od tých, ktorých predstavy neboli naplnené. Samozrejme hromženie padá na hlavy tých, ktorí rozhodli. Nie na tie, ktoré nedokázali presadiť svoju pravdu, nie na tie, ktoré postavili v hierarchii hodnôt na prvé miesto osobné, či skupinové záujmy a neuspeli, nie na tie, ktoré odignorovali argumentáciu názorových protivníkov, ale na tie, ktoré brali do úvahy všetky pre a proti, ktoré rešpektujúc fakt, že na nich rozhodnutie stojí konali svoju povinnosť.

Názorová polarizácia slovenskej pospolitosti je evidentná nie len vo sfére politickej, či straníckej. Ovplyvňuje čím ďalej, tým intenzívnejšie i postoje ku každodenným prozaickým problémom na pracoviskách, v domácnostiach a samozrejme i v meste. Rozdeľuje ľudí až do takej miery, že si nevedia prísť na meno. Kvôli veciam, ktoré sa často objektívne nedajú ovplyvniť. Organicky totiž patria do spoločenskej štruktúry, ktorej sme súčasťou.

Budem konkrétny využijúc pár podnetov z uplynulého týždňa, či z týždňov, ktoré som pred nedávnom strávil mimo Prešova. Na stole ma totiž čakalo niekoľko petícií, otvorený list publikovaný v Prešovskom večerníku i pozvánka na stretnutie s občanmi z mestskej časti, ktorej sa dotkla, či dotkne výstavba nových ciest v našom meste. Začnem hádam oblasťou, ktorá je v celom meste zjavne citlivá. Jednoducho povedané, ide o krčmy a pohostinské podniky, ktorých činnosť narúša pokojný život ľudí nevyznávajúcich kratochvíľu trávenú pri pohároch za hluku muziky každého druhu i za zvukov oplzlých slov "štamgastov" opúšťajúcich "svoje" zariadenie patrične potužení alkoholom, absolútne ignorujúci pravidlá spolunažívania. Zdalo by sa, že vo vzťahu k nastolenému problému je aktívna len časť občanov požadujúcich skrátenie prevádzkových časov, zatvorenie, či zakázanie činnosti v niektorých zariadeniach, alebo prísnejšie kontroly a postihy prevádzkovateľov. Omyl. Aktívna je i druhá strana. Dokonca druhé strany dve. Vlastní prevádzkovatelia domáhajúci sa práv vyplývajúcich im z Ústavy a zákonov aj stála klientela. Tí prví nechcú prísť o svoje príjmy, tí druhí požadujú od mesta predĺženie prevádzkového času a na presadenie tejto požiadavky využíva zákonný prostriedok, petíciu. Na Záhorí by povedali: " čuleki budz mudry". Komu vyhovieť? Ktorí sú viac v práve? Ktorých je viac? Navyše, akokoľvek rozhodneme, môžeme si byť stopercentne istí, že konkrétna časť obyvateľov mesta spokojná nebude. A urobí všetko preto, aby tomu, kto rozhodol aspoň skomplikovala život. Pritom by na riešenie, ktoré bude po vôli každému stačilo tak málo. Elementárna ľudská slušnosť, ohľaduplnosť, tolerantnosť a dodržiavanie pravidiel bez toho, aby všetko toto muselo byť vynucované represívnymi zložkami mesta, alebo štátu. Istotne si teraz mnohí poklepú po hlave a pomyslia si: " náš primátor sa zbláznil, alebo je to úplný snílek, idealista". Možno. Rovnako, ako všetci Prešovčania i ja však viem, že krčma sa sama zruší len vtedy, ak nevynáša. A vynáša len vtedy, ak tam chodia ľudia. Naši občania, naši susedia, priatelia, známi, dokonca rodinní príslušníci, či naše deti. Keď si s nimi nevieme rady sami, nech to rieši mesto! Na druhej strane viem, že ak pohostinské zariadenie dobre vynáša, pre jeho vlastníka i prevádzkovateľa nie je problémom zaplatiť pokutu vo výške, ktorú môže mesto vyrubiť zo svojej právomoci. Viem aj to, že nemáme zákonné právo takéto zariadenie zrušiť. Môžeme obmedziť jeho prevádzkový čas a ak nami stanovený prevádzkový čas nie je dodržiavaný môžeme prevádzkovateľa sankcionovať čiastkami, ktoré on hravo uhradí. Ani sa neprieči. Zrazu sme na konci možností a nespokojní sú všetci. Prevádzkovatelia preto, že im nežičíme, návštevníci preto, že sa snažíme vstupovať do ich kruhov a občania bývajúci v blízkosti pohostinských zariadení preto, že hluk, vulgárne výkriky a vandalizmus pokračujú. Nespokojní sú ale aj predstavitelia mesta, pretože sa im nepodarilo vyjsť v ústrety občanom.

Veľmi podobný začarovaný kruh vzniká v súvislosti s chovom domácich zvierat. Prioritne ako dôsledok neochoty uvedomiť si, že žijeme v meste, nie na vidieku. Že spory o zápach, kikiríkanie, brechanie, nepríjemné estetické vnemy a čo ja viem ešte o čo sa k spokojnosti všetkých vyriešiť nedajú. Do tohto kontextu mi akosi prirodzene zapadá otázka jedného spoluobčana z minulo týždňového stretnutia na ZŠ Československej armády: " Pán primátor, cítite sa byť primátorom všetkých Prešovčanov ?" Otázku som vychádzajúc z ostatných súvislostí pochopil ako výčitku. Podľa kritérií toho, kto ju položil nie som primátorom tých ktorým nevyhoviem. Bez ohľadu na to, či môžem, alebo nie, či by to bolo správne a užitočné, alebo nie, bez ohľadu na dopad riešenia na tých ostatných. Odpoveď bola jednoduchá. Pre deti sú rodičia rodičmi len vtedy, ak každému z nich bezvýhradne vyhovejú? Okrem toho, že to nie je realizovateľné, každý taký a podobný postup znamená ohrozovanie budúcnosti našich ratolestí. Preto musia zodpovední rozhodovať často proti vôli časti dotknutých. To ale neznamená, že ich nemajú radi, že im nechcú slúžiť. Som presvedčený o tom, že mnoho dospelých a starších vo veku zrelosti často spomína na rozhodnutia svojich rodičov na ktoré v čase detstva a mladosti reagovali podráždene. Dnes vedia, že boli správne a preto sú za ne vďační.

Akosi sa nedá v súvislosti s možnosťami riešení zo strany mesta nespomenúť téma " psy". Hádam ani neexistuje časový úsek, v ktorom sa neotvára. A opäť sú proti sebe milovníci a odporcovia, tí, pre ktorých psíky znamenajú potešenie a tí, pre ktorých znamenajú ohrozenie života, zdravia, pocitu bezpečia. A všetci majú pravdu. Len rozhodnúť neide tak, aby bolo vyhovené každému. Preto raz striktné požiadavky na zákazy, sankcie, kontroly, inokedy na podmienky pre štvornohých priateľov. Možno si mnohí nedokážu ani predstaviť, ako radi by sme poznali recept, ktorý navodí stav spokojnosti všetkých.

Nakoniec téma "cesty". Zo štvrtkového stretnutia s občanmi, ktorých sa dotkla trasa Nábrežnej komunikácie a budú v dotyku s budúcou diaľnicou D1 som odchádzal s rovnakými rozpakmi, ako som tam prišiel. Pre tie isté dôvody, ako som uviedol v predchádzajúcich riadkoch. Pár desiatok ľudí, protichodné názory a postoje, každý má svoju pravdu, zodpovednosť za rozhodnutia však ponesú orgány mesta. Prirodzene sa nedá vyhovieť každému. Som si vedomý toho, že vždy budú spokojní i nespokojní. Musia však tí nespokojní za rozhodnutím vidieť nepriateľa? Musia nadobudnúť pocit, že už nie sme ich?

Ing. Juraj Kopčák, primátor mesta

 
11.9.2001 | Pridal: Redakcia PIS | Samospráva | čítané: 2326 krát