Sobota, 28. máj 2022
Meniny má Viliam | zajtra Vilma

Zamýšľajme sa nad vlastnou zodpovednosťou

Tragické udalosti, ktoré sa v uplynulom týždni odohrali v Spojených štátoch amerických zatienili všetko, čo sa v rovnakom čase udialo v rovine osobnej, rodinnej, komunitnej, politickej, či inej. Nikto, akokoľvek zasiahnutý vlastným osudom či problémami, nemohol ostať ľahostajným k tragédii, ktorú spôsobili zatiaľ presne neidentifikované sily v centrách hospodárskeho a politického života krajiny, ktorá je prirodzene považovaná za lídra tej časti sveta, v ktorej sa dosiahol najvyšší hospodársky rozvoj, najvyššia životná úroveň a najprudší vedecko-technický pokrok.

Tragédia zasiahla svet v čase, keď to nikto neočakával. Zasiahla ho na mieste, ktoré je najviac vidieť. Zasiahla ho spôsobom, o ktorom málokto uvažoval ako o spôsobe, ktorý môže mať globálne dôsledky. Veď terorizmus sme doteraz poznali len v takých dimenziách, ktoré nevykazovali rozmer ohrozujúci svet ako celok. Zrazu sa ukázalo, že varovné hlasy niekoľkých osvietených hláv tejto planéty, poukazujúce na nebezpečenstvo takéhoto spôsobu vyrovnávania účtov, nebili na falošný poplach. Zrazu sa ukázalo, akí sme všetci slabí. Ako málo účinné sú proti ľudskej nenávisti a zlobe zbraňové systémy, aké nevýkonné a nespoľahlivé sú bezpečnostné štruktúry, na ktoré sa vynakladá obrovské množstvo prostriedkov. V tvrdej realite sme spoznali krutosť, ktorú môže spôsobiť presvedčenie o tom, že ktosi je nepriateľom a pomsta je prostriedkom na jeho umlčanie. Presvedčili sme sa dokonca i o tom, že kamikadze nie sú minulosťou, či japonskou raritou II. svetovej vojny.

Stalo sa niečo strašné!

Počas uplynulého týždňa som stretol veľké množstvo ľudí z každej oblasti života. Od vysoko postavených politikov, cez cirkevných funkcionárov, známe tváre z kultúry a masovokomunikačných prostriedkov, manažérov významných firiem, kolegov richtárov, bývalých spolupracovníkov z firiem, v ktorých som pracoval, spoluobčanov na chodníku, u ktorých ani nebolo potrebné identifikovať, do ktorej vzdelanostnej, politickej, náboženskej, či spoločenskej skupiny patria. Všetci sme jednotní v tom, že sa stalo niečo strašné. Niečo, čo poznačí ďalší vývoj sveta. Nikto ale nevedel a nevie povedať ako, ktoré oblasti, ktorým smerom. V očiach každého sa zračili obavy, strach. Pochopiteľne. Najviac sa vždy bojíme nepoznaného. Zvlášť vtedy, ak tušíme, že to, čo príde, nebude prechádzkou po zelenom sade, že nepôjde o nič príjemné, o nič, čo sa vyhne bolesti a strádaniu. V kontexte toho všetkého slovenské žabo-myšie vojny vyzerajú skutočne smiešne. Napriek tomu, ako sa zdá, neustávajú.

Nech vidíme udalosť číslo 1 uplynulého týždňa z akéhokoľvek zorného uhla, nech za ňou vidíme akékoľvek sily a pohnútky, nech sme naplnení akýmkoľvek presvedčením o spôsobe vysporiadania sa s traumou, ktorá reálne existuje, nevyhneme sa minimálne trom otázkam:"Ako spoľahlivo zadefinovať príčiny nenávisti?", "Ako ju eliminovať?", "Ako zabezpečiť neopakovanie takých a podobných prejavov averzie, nezmieriteľnosti a predsudkov jednotlivých svetonázorových prúdov na Zemi?"

Často si neuvedomujeme, ako ľahko sa budujú bariéry medzi ľuďmi. Koľko málo je potrebné na to, aby sa rozdelili priatelia, rodina, spoločenstvo, národ, či svet. A ľudia, ktorí na nebezpečenstvo polarizácie akejkoľvek komunity upozorňujú, sa nám mnohokrát zdajú smiešni a malicherní. Možno na pochopenie nebezpečenstva spomenutého trendu nepostačí ani výkričník v podobe tisícok ľudských životov v už neexistujúcich budovách Svetového obchodného centra v New Yorku, či v Pentagone. V každom prípade americká tragédia dáva impulz na hlbšie posúdenie vzťahov na každej úrovni. Pretože nikto nepochybuje o tom, že sa stala nie ako dôsledok toho, že sa niekto zbláznil. Ani nie preto, že pár ľudí nemalo čo robiť a omrzel ich život. Toto všetko sa mohlo stať len preto, že existuje čosi nezmieriteľné medzi ľuďmi v pohľadoch na život, svet a jeho priority. To všetko sa mohlo stať len preto, že niekto bol presvedčený o tom, že takto sa dajú riešiť možno problémy jeho etnických, náboženských, rasových alebo iných súputníkov. Cielene a dá sa povedať, že aj vysoko profesionálne sa na akciu pripravil a dotiahol ju do konca. Do konca pre mnohých tragického. Do konca, ktorý je pre nás všetkých, ktorí sme práve neboli na miestach, kde sa tragédia odohrala, varovaním.

Nie riešeniam, ktoré rozdeľujú ľudí

Keď sa v našom meste, alebo v našej vlasti konštituujú extrémistické sily, keď sa tvoria názorové prúdy, ktoré majú za cieľ súdiť, kto je dobrý a kto zlý napríklad vlastenec, keď si ktosi začne osobovať právo vnímať človeka s inou farbou pleti ako menej hodnotného, keď ktosi vytvára v spoločnosti atmosféru: "márnosť nad márnosť a všetko je márnosť", teda atmosféru beznádeje a strachu, istotne len prilieva benzín do ohňa, ktorý spoločnosť rozdeľuje. A napriek tomu, že toto všetci vidíme, že mnohí tušíme dôsledky onej polarizácie, aj v našej spoločnosti stále dostávajú neprimeranú podporu extrémistické sily. Dnes možno hlásajúce sympatické tézy, vyjadrujúce nadradenosť istých záujmov nad inými záujmami a potierajúce všetkých a všetko, čo nestojí na "našej strane". Predstavujúce jednoduché recepty, či riešenia, ktorým každý rozumie. Šikovne skrývajúc fakt, že nie sú domyslené do konca a že ignorujú to, čo zákonite príde ako dôsledok. Také riešenia, ktoré majú za následok rozdeľovanie ľudí.

Dôsledky každého vyčlenenia istej množiny ľudí z väčšej množiny ľudstva prináša napätie. Z fyziky vieme, že napätie vyvoláva výboj. I americká tragédia, alebo presnejšie tragédia civilizácie postavenej na kresťanstve, ktorej svedkami sme boli v uplynulom týždni, je dôsledkom výboja. Akéhosi blesku medzi dvoma svetmi, medzi dvoma svetonázorovými prúdmi, kultúrami, spôsobmi života, či pohľadmi na hodnotu ľudského života. Upozornila na nebezpečenstvo zvyšovania napätia medzi svetmi a ukázala, že tak, ako blesk pri búrke nájde svoju dráhu medzi oblakom a zemou, či medzi oblakmi, dráhu často nevyspytateľnú, tak napätie medzi ľudskými formáciami skončí pri výboji, ktorého formu nedokážeme predvídať. I preto by sme mali pri každom pokuse polarizovať akúkoľvek spoločenskú štruktúru pamätať na dôsledky. Nie len vtedy, ak ide o veľké štáty, národy, rasy, náboženstvá a podobne, ale aj vtedy, ak ide o dvoch ľudí, rodinu, dom, ulicu, mesto...

Verím, že všetci Prešovčania cítime s obeťami, pozostalými i všetkými Američanmi. Verím, že sme schopní myslieť nie len na fakty tragických udalostí, ale aj na súvislosti. A že obete teroristických útokov v nás všetkých vyvolajú potrebu zamýšľať sa nad vlastnou zodpovednosťou za osud tejto Zeme. Možno ju nájdeme v jednoduchej účasti na budovaní dobrých vzťahov v najbližšom okolí.

Ing. Juraj Kopčák, primátor mesta

Používaním týchto stránok súhlasíte s používaním súborov cookies, ktoré slúžia na poskytovanie služieb, personalizáciu reklám a analýzu návštevnosti.
OK