Ostali tam, ako blízki, dôverní, nenahraditeľní, ako osoby, s ktorými sa dá rozprávať v myšlienkach, s ktorými si aj roky po ich odchode máme čo povedať. Skláňame sa nad ich hrobmi v tichu, za blikotu sviec a kahančekov, aby sme im prejavili úctu, lásku a vďačnosť. Za život, za to, čo pre nás urobili, za chvíle, ktoré nám darovali i za prostú možnosť byť v ich blízkosti. Či sú to rodičia, súrodenci, deti, starí rodičia, priatelia, známi, spolužiaci, kolegovia z pracovísk, alebo osobnosti činné v akejkoľvek službe, pre každého si zrazu vieme nájsť čas, pre mnohých nešetríme ani s vonkajšími prejavmi vzťahu vo forme kvetov, vencov, alebo kytíc. Obdobie okolo Dušičiek je skrátka časom, v ktorom si dokážeme usporiadať hodnotový rebríček tak, ako by sme ho mali mať usporiadaný každý deň. Zrazu vieme, že mnohé vecí počkajú, že sa svet nezrúti, keď sa chvíľku venujeme svojim blízkym, keď nachádzame ušľachtilé myšlienky v svojich hlavách, keď sa modlíme, alebo iným spôsobom dávame najavo, že sú veci pominuteľné i nepominuteľné. A možno si aj uvedomíme, ktoré majú väčšiu hodnotu. Krásna tradícia, ktorú nemá každý národ, dokonca ani každý kresťanský národ, by nás mala urobiť lepšími. Povzbudiť a priviesť k hodnotám, pre ktoré sa vyplatí žiť i zomrieť.
Buďme občanmi a ľuďmi!
Cintorín je však často aj miestom, kde sa prejavuje ľudská necitlivosť, vulgárnosť, neúcta ku všetkému a všetkým. Aj na našom, prešovskom cintoríne, sme okúsili jej dôsledky. Pováľané pomníky a kríže, povytrhávané vázy a lampášiky, zničené okolie hrobov, pošpinené, popísané, zneuctené príbytky zosnulých. I toto robia bytosti, ktorých rodičia, alebo ony sami majú občiansky preukaz. Mali by byť občanmi a ľuďmi. Priznám sa, že sa mi takýmto jedincom ťažko priznáva príslušnosť k človečenstvu. Napriek tomu medzi nami sú. Ako plody ľudskej, alebo živočíšnej lásky, bez náležitého formovania ľudského povedomia. Zatiaľ sa snažíme ich činnosť paralyzovať prostriedkami, ktoré máme k dispozícii. Nie vždy úspešne. Asi sa budeme musieť spojiť podobne, ako sa krajiny sveta spájajú v boji proti terorizmu. Ukázalo sa totiž, že ani taká veľmoc, ako USA sama nedokáže likvidovať to, čo má pramálo spoločného s človečenstvom. Nečakajme, že to za nás niekto urobí. Niekto, kto je rovnako bezradný v boji s vandalizmom, satanizmom, hrubosťou a nevychovanosťou, ako svet v boji s terorizmom.
Do tretice téma cintoríny. Už sme si zvykli na to, že zvlášť v čase Dušičiek sú prešovské cintoríny upravené. Nie je tomu inak ani toho roku. Rovnako, ako zničené a pováľané pamätníky, aj poriadok na cintoríne robia ľudia. Treba im za prácu úprimne poďakovať. Treba si ale pripomenúť aj to, že cintoríny prostredníctvom organizácie Technické služby mesta Prešov, a. s., spravuje mesto Prešov. Aj na to idú naše spoločné peniaze. Nie zbytočne.
Zo sveta ojedinelého sa po chvíľke vraciame späť do všedných dní. A v tých nám nie všetko robí radosť, nie so všetkým sa vieme zmieriť. Mnohé nás rozčuľuje, dráždi provokuje a znepokojuje. Jedni to dávame najavo, iní v sebe dusia pocity dovtedy, kým neprerastú ich vlastnú schopnosť brať veci tak, ako prichádzajú. Potom obyčajne nasleduje uvoľnenie. Raz primerané, inokedy nie. Terčom, či obeťou prasknutia nervov je vždy ktosi konkrétny. Vinný, alebo nevinný. Vždy ale človek z mäsa a krvi, človek, ktorý má, alebo nemá niečo spoločného s naším problémom. Ak čosi praskne, už túto možnosť nezvažujeme dostatočne zodpovedne. Výsledkom je, že trpí nevinný. Takto približne vyzerá mechanizmus, prostredníctvom ktorého si navzájom úspešne komplikujeme život.
Pomôže aj trpezlivosť
V týchto dňoch je mnoho Prešovčanov nervóznych kvôli stavebnému ruchu, ale aj prostrediu, ktoré je dôsledkom prác na rekonštrukcii centra mesta v okolí chrámu sv. Mikuláša. Nechcem posudzovať, či právom alebo nie. V každom prípade so stavbou takéhoto charakteru súvisí hluk, prach, nepohodlné chodenie a komplikácie s pohybom vôbec. Keď sa občania obracajú na mesto prostredníctvom jeho predstaviteľov, nezriedka používajú nevyberaný slovník. Žiadajú od nás zakázať, zastaviť, obmedziť a čo ja viem čo ešte urobiť pre to, aby neboli rušení vo svojej predstave pokoja. Považujem za užitočné v tejto súvislosti vysvetliť vzťahy tak, aby nedochádzalo k nedorozumeniam.
Investorom stavby je mesto Prešov na základe rozhodnutia Mestského zastupiteľstva v Prešove, ktoré schválilo plán investičnej výstavby na rok 2001. Dodávateľ bol vybratý verejnou súťažou, ktorú nám pri takýchto stavbách ukladá zákon. Po vyhlásení výsledkov výberového konania, jeden z účastníkov konania podal na Úrad pre verejné obstarávanie námietku voči postupu investora pri vyhodnotení výsledkov. Na základe toho spomínaný úrad pozastavil možnosť mesta podpísať s víťazom súťaže zmluvu o dodávke. Šetrenie podnetu trvalo niekoľko týždňov. Jeho výsledkom bolo konštatovanie, že mesto postupovalo v súlade so zákonom. Až na základe takéhoto záveru sme mohli podpísať príslušnú zmluvu so subjektom, ktorý verejnú súťaž vyhral. Začiatok stavebných prác sa posunul o viac ako šesť týždňov. Dodávateľ má v zmluve dohodnutý termín odovzdania stavby, samozrejme, pod hrozbou sankcií za meškanie. Akékoľvek obmedzovania činnosti dodávateľa zo strany mesta, by mohli mať za následok meškanie ukončenia stavby, zavinené investorom. Teda bez možnosti sankcií. Navyše hrozí, že stavba v rozsahu, ktorý určuje plán, nebude do zimy vôbec dokončená kvôli poveternostným podmienkam. Preto mesto nevstupuje do priebehu prác a neobmedzuje dodávateľa v jeho činnosti. Nikto z nás si predpokladám neželá, aby bolo okolie dominanty mesta počas celej zimy staveniskom. Preto prosím všetkých o trpezlivosť a zhovievavosť.
Verím, že všetci chceme mať mesto v takom stave, aby sme sa v ňom cítili dobre, aby sme boli na Prešov hrdí. Výsledky prvých troch štvrťrokov tohto roku, tak v plnení rozpočtu mesta, ako aj v plnení plánu investičnej výstavby, nás oprávňujú k optimizmu aj pre nasledujúci rok. Znova však budú rozkopané ulice a skomplikovaný život občanov na krátku dobu preto, aby mohlo byť dlhodobo dobre a pekne. Buďme trpezliví.
Ing. Juraj Kopčák, primátor mesta
