Raunchola
Vďaka Slavovi a Rišovi máme k dispozícii aj podrobnú biografiu kapely. Jej korene siahajú do roku 1996, kedy Slavo s Mišom brnkali na gitarách a začali tvoriť muziku „v skúšobni na kopci Pod Bikošom, pri stĺpe elektrického vedenia, keďže peniaze na pivnicu neboli“.
Postupne sa premiestnili do Terne, privzali bubeníka Vláda, ich repertoár tvoril asi tucet skladieb punkového štýlu (napr. Noxious, Puke, Eyes So Bright...).
„Prvý koncert sa uskutočnil na silvestrovskej párty v dedine, písal sa rok
1997. Niekedy vtedy sa konal aj koncert v ABC centre voľného času s Mišom za
bicími, Lončim (Martin Lončák) na base, “ opisuje líder, gitarista a spevák Slavo. Po tejto jednorazovke nastali zmeny. Za bicie sadol Mišo Bielek, dovtedajší gitarista a vokalista, na basgitare začal hrať Rišo Rusnák a bol cítiť zjavný príklon ku grunge.
Rišo vojenčil, Raunchola sithla preto odohrať len koncert na strojníckej škole, no po jeho návrate sa rozbehla. Sídlila v Solivare, nahrala prvé demosnímky, v repertoári mala zo 17 skladieb, vrátane tých starších. Vydaril sa jej koncert v „abecečku“, domovskom stánku Rockovej ligy, kde uviedli piesne ako Fuck Blister, Nobody's Sane, či Far From Me... Niekde je vraj aj videozáznam.
Po úraze speváka sa začala Raunchola formovať v inej zostave, pribudol Tomáš Sabol. Znovu úspešný koncert v ABC centre voľného času, nová zostava, nové piesne (People Suck, Useles Self, Cunt), úspech u publika a na pódiu si zashosťoval aj basák Rišo.
Sídlom Rauncholy sa potom stalo ABC CVČ, Tomáša nahradil Peter Kocan, štýlovo sa ešte viac blížil zvuk kapelu ku grunge a newmetalu. Po niekoľkých koncertoch na východe Slovenska sa skupina uložila k dlhšiemu spánku, lebo Slavo a potom i Mišo odišli do Írska. Tam sa však po rokoch spojili a s spoločne s Petrom Kocanom nahrávali v Kitchen Table studio debut Bez úspechu, ktorý obsahuje 7 skladieb (medzi nimi Unsighted, People Suck, 4 Months, All U Ever Wanted). „Po tomto nahrávaní Raunchola definitívne uzavrela svoju činnosť a nahrávka sa doteraz rozdáva na požiadanie, “ konštatuje Slavo Míško.
Foto: archív autora
