.jpg)
Zrazu pri mne zastavilo na kraji cesty policajné auto. Druhé policajné auto zastavilo vedľa na parkovisku pred jedným z obchodných reťazcov. Policajti ma obkľúčili. Chceli odo mňa občiansky preukaz. Ten som pri sebe nemal. Začali mi dávať najavo, že fotením policajného auta som spravil niečo zlé, čo bol pre mňa šok. Od začiatku som im vysvetľoval, čo som robil a že občiansky preukaz nemám, ale bývam blízko a za minútu im ho môžem dať, ako aj identifikáciu fotoreportéra. Policajt mi na to povedal, že on za minútu môže zavolať vrtuľník. Nezaujímalo ho ani moje vysvetlenie situácie, prečo som fotil policajné auto a preto po otvorenej spolupráci so zistením mojej identity som žiadnu ďalšiu komunikáciu nevyvíjal. Chcel odo mňa osobné údaje, ktoré ďalší policajt išiel overiť.
Policajti ma donútili vymazať zábery z fotoaparátu, čo som pod tlakom aj urobil. Policajt mi zároveň oznámil, že dostávam pokutu 30 eur. Túto vec po chvíli dementoval. Povedal, že keďže sme v Prešove, môžu mi robiť problémy. Potom povedal, že mi zastaví auto hocikde, že auto, ktoré stojí na kraji cesty, práve vykonáva zásah, prečo si to nefotím. Policajti ma začali vyzývať, že ma zoberú do cigánskej osady. Či nechcem nafotiť tú špinu s ktorou sa oni musia stretávať. Potom začali hovoriť o tom, ako novinári prezentujú skutočnosť podľa seba. Že vraj mám radšej ísť fotiť ich ples, ktorý čochvíľa budú mať, že majú ocenenia a čo ja viem čo ešte. No keď som im ponúkol svoje telefónne číslo, odmietli. Povedali, že mi neveria, že som im poskytol pravdivé informácie o sebe a že ma môžu predviesť na 24 hodín na policajné oddelenie, kým údaje o mne nezistia. Policajta naštvalo, že som si ich fotil "s poza bučka". Pritom som nefotil ich, len auto a asi to vyzeralo zvláštne, keď som hľadal uhol pohľadu záberu, ale nedali si to odo mňa vysvetliť. Čakali asi za overením mojich údajov, keďže mi neverili a policajt sa sťažoval, že operátor si dáva načas. Keď sa ukázalo, že hovorím pravdu, policajti zmizli.
Bola to pre mňa dosť stresová situácia, navyše mi začala byť zima, keď som tam musel stáť asi 15 minút v zime a začal som sa triasť. Bolo mi akosi zle a v jednej chvíli som musel ísť do drepu. Zrazu som si uvedomil, že aj ľudia pred obchodom sa zrejme pozerajú. Musel som vyzerať ako idiot. Obklopený kopou policajtov.
Z policajného zdroja už mám informácie o tom, že policajti neprávom obmedzili moju osobnú slobodu, uviedli ma do omylu a nedodržali služobný postup. Meraním som zistil, že som sa nachádzal od domu menej ako 200 metrov, čo je podľa niektorých názorov vzdialenosť, do ktorej človek nemusí mať občiansky preukaz a preto som sa nedopustil priestupku. Aj to neviem akého, keď žiadny zákon povinnosť mať občiansky preukaz pri sebe neprikazuje. Najviac ma ale zaráža ich neuveriteľne arogantné správanie. Doteraz som sa v živote nestretol s tak podráždenou reakciou na novinárov. Vyhrážali sa mi dvadsaťštyri hodinovým predvedením, problémami a pod tlakom som musel vymazať svoje zábery. Hovorili mi nechutné veci o pomeroch v tomto meste. Spolupracoval som ako normálny človek. Ako muž. Vysvetľoval som oprávnenie môjho konania ako fotoreportér. Ale policajt mi povedal že sa nesprávam ako muž. Myslím, že práve on sa nesprával ako policajt, ale ako niekto, kto zrejme urobil niečo, na čo by sa nemalo prísť. Neviem si predstaviť, že by sa stalo niečo naozaj vážne a prídu zasahovať takíto, alebo títo policajti.
Som z toho veľmi sklamaný. A v šoku. S políciou a záchrannými zložkami mám pritom robiť špeciálne reportáže zo zásahov. S mestskými policajtmi v Prešove máme dobrý vzťah, vzájomne sa vo svojej práci podporujeme a ich právne povedomie o fotení či videozáznamoch je na rozdiel od štátnych veľmi dobré.
Spolupracovníci mi radia, aby som podal sťažnosť a trestné oznámenie. Policajtom som však musel poskytnúť svoje osobné údaje. Bojím sa, že mi ublížia, alebo keď nadriadenému orgánu vec oznámim, vzhľadom na to, ako to v tomto štáte a v Prešove funguje, čo mi predostreli aj samotní policajti, nevyrieši sa to. Polícii neverím.