kurátor: Eduard Klena jr

Nikolaj Kardašov navrhol v 20. storočí v teoretickej rovine stupnicu tzv. “Kardašovovu
škálu”, ktorá meria vyspelosť civilizácie podľa technológie, ktorou dokáže zachytávať a
spracovať energiu. Táto stupnica má 3 stupne, pričom prvý stupeň zhŕňa energiu svojej
planéty a civilizácia prekonala svoje celospoločenské problémy, druhý stupeň spracúva silu
svojej hviezdy a tretí využíva energiu celej svojej galaxie.

Španielske kráľovstvo terraformuje Andalúziu a pripravuje ju na klimatickú zmenu a
nevyhnuteľné sucho.

Japonské cisárstvo využíva roboty a droidy na pokrytie pracovných pozícií, o ktoré už na
ostrovoch nie je záujem.

Elon Musk vysiela na Mars v roku 2026 prvé kolonizačné lode bez posádky na vytvorenie
príprav ľudského osídlenia.

Slovensko.
Beží deň za dňom, rok za rokom. Nedávno sme prežili nežnú revolúciu a dnes sme
pokladaní za člena vyspelej západnej civilizácie, takzvaného prvého sveta. Či si to chceme
priznať a či nie, sme jednou z najbohatších a najvyspelejších krajín na svete.

28 % slovenskej populácie si myslí, že žena by nemala opustiť manželstvo po opakovanom
násilí.

30 % slovenskej populácie si myslí, že žena by mala zniesť domáce násilie, ak sú v
domácnosti deti.

47 % žien podľa európskeho výskumu agentúry FRA zažilo počas svojho života jednu z
foriem psychického násilia ako je napríklad: kontrolujúce správanie, ponižovanie,
zastrašovanie alebo vyhrážanie ublížením deťom.

34 % žien podľa toho istého výskumu zažilo počas svojho života fyzické a/alebo sexuálne
násilie zo strany partnera alebo inej osoby. (bezmodrin.sk)

Modus operandi výstavy “kde nič tu nič” je “nič sa nedeje, všetko je v poriadku.”
Všetko ide, ako má. Na ulici to nevidieť. Ľudia sa hýbu, autá jazdia, slnko každý deň
vychádza. Načo sa búria vody, keď všetko má svoj režim a funguje zabehnuto roky.

Tradične.
Kurátorská koncepcia pracuje / podčiarkuje “nikde nič, neprítomnosť, nezaujatie
problémom, irelevantnosť a “nebytie” spoločenskou témou, text a idea je prítomná na
“dopravnom” paneli, ktorý je zvyčajne umiestnený na mieste, kde sa ľudia veľmi
nezdržiavajú, môžu mu venovať pozornosť, ale nemusia, vytvára sa tak bezduchý priestor,
mlčky v slučke pripomína trpkú realitu, ktorú žijeme, ktorú vnímame / nevnímame, ktorú
zahliadneme, ako mihnutie cestou okolo. Môžeme na nej ponechať oko, venovať jej chvíľu,
ale keď sa nás bytostne nedotýka, vrátime sa k svojej línii / svojej ceste / svojej bublinke.
Diela autoriek a autorov sú v kontakte s rozpačitou, gýčovou, dogmatizovanou predstavou
tradičnej slovenskej kultúry a pod takzvaný slovenský konzervativizmus a domáci
katolicizmus sa skryje násilie, fyzické či psychické, korupcia, kmeňové správanie,
diskriminácia, “feudálna mentalita uvažovania konca 18. storočia” (Buzalka - Postsedliaci).
Umelci ponechávajú otvorený priestor, kedy “tradícia” znamená potieranie základných
stanov humanizmu, pretože akýkoľvek posun spoločnosti hore z tejto tzv. konzervatívnej
studne múdrosti, je napádaný, spochybňovaný, pokladaný za “cudzí” a invázny, priamo
ohrozujúci status quo, aj najvyššími špičkami národa.

Autori sa pozerajú na Slovensko cez konflikt vo vnútri spoločnosti, kde staršia generácia
nemusí byť scitlivená tak, ako sa na veci pozerá generácia mladšia.

“keď som to vydržala ja, tak to vydržíš aj ty”
“dnešné dievčatá dnes nič nevydržia”
“ľudia dnes sú takí jemní, všetko si viac pripúšťajú”

Vytvárame nanoroboty, ktoré budú putovať telom a diagnostikovať choroby v ich
zárodku, napriek tomu “sme nedosiahli ani bod jedna vyššie spomínanej Kardašovovej
stupnice, ostávame stále spoločnosťou nula.”* (Warren Ellis, Darick Robertson, Rodney
Ramos - Transmetropolitan / The new scum)

vystavujúce autorky a autori:
Marianna Franková
Tereza Mazúrová
Anja Šepraková
Dušana Vrbovská
Pali Hovanec

intervencia - Eduard Klena jr / video , Verana Dobal / objekty
hudba / opening - Nai Kavols / performance