Diskusná téma:
Vonku, v prírode vládnu extrémne horúčavy a medzi ľuďmi vládne zase extrémna hlúposť, ktorá pramení z ich nekonečného sebectva. Chcete dôkaz? Na vlastné uši si ho môžete vypočuť takmer vždy, keď si naladíte nejaké komerčné hudobné rádio. Súčasťou tohto typu rádií totiž bývajú krátke správy s predpoveďou počasia. No a práve o predpoveď počasia ide! Jednu z nich som si vypočul a musel som okamžite napísať tento text.
Všetci vieme, že prázdninové mesiace sú obdobím vrcholu leta, čo sa prejavuje horúčavami a suchom. Tak tomu bolo aj 17.7. 2018, kedy som náhodou zachytil inkriminované správy. Vonku všetko pomaly vysychalo, chradlo a živorilo. Už dlhšie výdatne nenapršalo, bolo veľmi teplo a sucho, s výrazným deficitom vlahy. Kukuriciam sa od sucha stáčali listy, vysychali tekvice, zemiaky i ostatné plodiny. Celá príroda až doslova prahla po vlahe a čakala na ňu ako na požehnanie.
No a za tohto stavu oznamoval v predpovedi počasia bodrý hlas moderátora, že žiaľ, počasie sa zhorší, zamračí sa a na väčšine územia bude hroziť dážď.
Tieto jeho slová sú svedectvom neuveriteľného sebectva a fatálneho odtrhnutia od reality. Dotyčný pán a jemu podobní totiž vnímajú každý dážď počas leta ako hrozbu.
Ale hrozbu čoho? No predsa ich osobných voľnočasových aktivít! Ako nebezpečnú hrozbu ich piknikov, výletov, grilovačiek, žúrov, hudobných festivalov a iných príjemných spôsobov letného užívania si. Podľa tohto druhu konzumne zameraných ľudí by bolo najlepšie, keby stále svietilo slnko s teplotou okolo tridsať stupňov. To by bolo leto, aké má byť a aké by im dokonale vyhovovalo. Dážď je pre nich hrozba, pretože im znepríjemňuje ich plány, alebo ich dokonca dakedy celkom znemožňuje.
Títo ľudia totiž vôbec netušia, a ani ich to nezaujíma, že rastlinné produkty, ktoré sú pestované pre našu obživu potrebujú optimálny počet slnečných dní, ale aj optimálne množstvo zrážok a vlahy. A to kvôli tomu, aby mohlo byť všetkého hojnosť na našom stole.
K jednoduchosti takéhoto pochopenia však títo ľudia nikdy nedošli, pretože oni predsa nakupujú v obchodných reťazcoch a tam je vždy dostatok všetkého. Súvis dažďa s týmto dostatkom vôbec nechápu a ani nad tým nikdy neuvažovali.
Ale všetko je inak! Avizovaná „hrozba“ dažďa, ktorá sa potom naozaj na základe spomínanej predpovede počasia naplnila, nebola vôbec žiadnou hrozbou, ale požehnaním. Veľkým požehnaním pre prírodu a všetko rastlinstvo, ktoré mohlo konečne doplniť aspoň časť svojho deficitu vlahy, a ktoré si po ochladení mohlo aspoň na chvíľu odpočinúť od horúčav.
Celá táto záležitosť nám ale ukazuje oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá. Ukazuje nám neuveriteľnú hĺbku sebectva mnohých súčasných ľudí, ktorí vnímajú realitu života jedine cez prizmu toho, čo je pre nich osobne výhodné, pričom nie sú schopní chápať širšie súvislosti života.
Nie dážď je hrozbou milí priatelia! Vy sami, s vašim úzkoprsým zmýšľaním a sebectvom ste hrozbou pre tento svet! Lebo vo svojom egoizme a absolútnej odtrhnutosti od reality vidíte hrozbu tam, kde ide v skutočnosti o požehnanie. Vidíte teda zlo tam, kde ide o dobro. A naopak, to čo vy osobne považujete za dobro, je v skutočnosti len vašim vlastným sebectvom, a teda zlom.
Je však katastrofou, že tento konkrétny príklad, ktorý tu spomíname, je obrazom vzťahu mnohých ľudí k celému životu ako takému. Podobne sebeckým spôsobom totiž neuvažujú len vo vzťahu k počasiu, ale vo vzťahu ku všetkému. Je tým poznačená celá ich štruktúra myslenia, ako aj ich základná hodnotová orientácia.
Po celý svoj život preto žijú v kráľovstve krivých zrkadiel, v ktorom im ich egoistické zameranie iba na seba samého kriví vnímanie skutočnej reality. A preto v mene svojho sebeckého kultu takzvaného „dobra“ pustošia prírodu, drancujú planétu a vykorisťujú ľudí. Deje sa tak pre ich „dobro“ a ich blahobyt, ktoré sú v skutočnosti len sebeckou bezohľadnosťou, neschopnou vnímať, ako všetkému okolo seba ubližujú.
Takáto je pravda o našom svete a na našej civilizácii. Takáto je pravda o egoisticky bezohľadných ľuďoch nášho sveta, ktorí chcú žiť naplno a užívať si. To je pre nich hlavným meradlom vecí! To je rozhodujúce! Všetko ostatné je vedľajšie a nezaujímavé.
Ako ale nazvať takéto bytosti? Ako ich označiť a ako ich pomenovať? Sú to naozaj ľudia? Lebo pravá ľudskosť, skutočná ľudskosť začína až tam, kde sme schopní povzniesť sa nad svoje vlastné, sebecké záujmy.
Pravá ľudskosť začína až tam, kde sme schopní vnímať všetko živé okolo nás v širších súvislostiach a nie iba cez prizmu vlastných sebeckých prianí. V súvislostiach toho, že nie moje priania sú stredom vesmíru a meradlom všetkých vecí, ale že každý z nás je drobnou súčasťou veľkého celku univerza. A podstata ľudskosti spočíva v chcení dobra tohto veľkého celku. V chcení dobra, ktoré prináša požehnanie všetkým bytostiam a berie ohľad na všetko, čo je jestvuje.
Hľadieť iba na svoje vlastné dobro a svoje vlastné priania bez ohľadu na čokoľvek iného je naopak nešťastím a hrozbou nášho sveta. Je to niečo úbohé a nízke, čo nás ľudsky devalvuje a znehodnocuje.
Buďme preto ľuďmi a nie sebcami! Myslime ako ľudia, hovorme ako ľudia, jednajme ako ľudia a vnímajme svet ako ľudia!
A zároveň nebuďme povrchnými! Povrchne neprijímajme najrozličnejšie konzumné hlúposti, ktoré sa do nás snažia zo všetkých strán hustiť a ktorých nekritickým prijímaním pozvoľna degeneruje naša ľudskosť.
Buďme ľuďmi a nikdy nezabúdajme, že skutočná ľudskosť začína až tam, kde je v mysli, vo vedomí a v jednaní rozhodujúce dobro celku. Lebo keď sa bude dariť celku, bude sa dariť aj všetkým jeho častiam, teda aj nám osobne.
Ak však budeme poškodzovať celok našimi osobnými prianiami, ak ich budeme uskutočňovať na jeho úkor, nepredstaviteľná sila celku univerza sa začne pozvoľna stavať proti nám. Začne sa proti nám búriť, začne nás biť a nakoniec, ak sa ani pod údermi prírodných síl nespamätáme a nezbavíme vlastného sebectva, budeme musieť byť v prirodzenej sebaobrane celku vymazaní z povrchu zemského, i celého tohto stvorenia, ktorému svojim egoistickým vnímaním dobra iba škodíme.
Ak sledujete filmy americkej produkcie, môžete sa často stretnúť s týmto odporúčaním. Vždy totiž, keď ide o nejaké závažné rozhodnutie o živote a smrti, koná hlavný hrdina na základe svojich inštinktov. A koná na základe nich aj z toho dôvodu, že niet času veci premyslieť a zvážiť, ale je treba jednať okamžite. A aj napriek absencii racionality, ktorá by to jednoducho nestihla, je toto inštinktívne jednanie správne a prináša zdar.
Pretože je to naozaj veľmi zaujímavý fenomén, skúsme sa naň pozrieť trochu podrobnejšie a ukážme si, o čo tu vlastne v podstate ide.
Hoci sa to v amerických filmoch nazýva inštinkt, v skutočnosti nejde o žiaden inštinkt, pretože ten majú iba zvieratá. U človeka to môžeme nazvať intuíciou, tušením, alebo vyciťovaním.
Zviera postráda rozumovú zložku osobnosti a preto je celé jeho konanie iba inštinktívne. Inštinkty sú impulzy najvnútornejšej podstaty zvieraťa, ktoré mu signalizujú, ako v danej situácii jednať čo najsprávnejšie. A keďže, ako už bolo povedané, zviera postráda racionálnu zložku osobnosti, koná vždy na základe inštinktov, a preto koná vždy správne. To jest tak, ako v danej situácii najlepšie vie. Z tohto dôvodu sú zvieratá vždy prirodzené, spontánne a pokiaľ žijú vo voľnej prírode aj zdravé. Vždy totiž konajú v súlade so sebou samými, čiže so svojou najvnútornejšou podstatou, ktorú prostredníctvom inštinktov bezvýhradne rešpektujú.
Zo znalostí týchto skutočností sa môže človek poučiť a využiť ich vo svoj prospech. Vo svoj prospech v tom zmysle, že ak bude aj on vždy jednať v súlade so svojou najvnútornejšou podstatou, bude jednať vždy správne a bude správne zvládať aj tie najkomplikovanejšie a najnebezpečnejšie životné situácie rovnako úspešne, ako sa to darí mnohým hrdinom amerických filmov.
Prvé, čo si je ale treba uvedomiť je skutočnosť, že najvnútornejšia podstata zvieraťa a najvnútornejšia podstata človeka sú rozdielne. To je na prvý pohľad zrejmé. U zvierat ide o podstatu bytostnú a u človeka podstatu duchovnú.
Zvieratá i ľudia žijú síce v hmotnom svete a majú hmotné telá, ale ich vnútorná podstata nie je ani u jedných, ani u druhých z tohto hmotného sveta. Zvieratá so svojou bytostnou vnútornou podstatou pochádzajú z bytostnej ríše a ľudia so svojou duchovnou podstatou z duchovnej ríše. A táto podstata zvierat a podstata ľudí vstupuje do hmotného sveta, aby sa v ňom vyvíjala, rástla a dozrievala prostredníctvom zdolávania ťažkostí, prekážok a výziev hmotného sveta.
Ak zvieratá, ale aj ľudia zostanú v hmotnom svete v spojení so svojou najvnútornejšou podstatou, ich podstata, pochádzajúca zo sveta nadhmotného a preto schopná nadhľadu nad hmotou, im bude vždy neomylne ukazovať, kadiaľ majú viesť ich cesty hmotnosťou, aby sa im darilo a aby na nich správnym spôsobom vnútorne rástli a dozrievali.
Zásadný problém u ľudí však spočíva v tom, že na rozdiel od zvierat majú aj rozum, ktorý im má uľahčovať ich život v hmotnosti. Avšak pri všetkých pozitívach, ktoré rozum ľudskej civilizácii priniesol, sa stal pre nás zároveň nešťastím v tom, že nám rozvinutá rozumovosť znemožnila čistý a bezprostredný kontakt s vlastnou, najvnútornejšou duchovnou podstatou. Ľudský myšlienkový život sa stal totiž až tak veľmi intenzívnym, že prehlušil všetko ostatné. Z ľudí sa stali len ľudia rozumu, bez spojenia a kontaktu so svojou najvnútornejšou duchovnou podstatou. Namiesto dvoch darov, ktoré mali aktívne využívať ku svojmu prospechu, čiže daru rozumu a daru ducha, využívajú len jeden a ten druhý zapudili.
A preto robia ľudia všetky svoje zásadné životné rozhodnutia už len na základe svojho rozumového zvažovania, pretože svoje spojenie s vlastnou najvnútornejšou podstatou prostredníctvom impulzov citu, prostredníctvom tušenia, prostredníctvom intuície i prostredníctvom svedomia stratili.
Ako už ale bolo naznačené, rozum je nástrojom na uľahčenie života človeka v hmotnosti. Rozum dokonale rozumie hmote a dokáže ju ovládať, pretože on sám je hmotný. To je na jednej strane klad, ale na druhej strane zároveň zápor, pretože rozum nemá potrebný nadhľad nad hmotnými a materiálnymi vecami, a preto na všetko nazerá iba z krátkodobého a ohraničeného hľadiska. Rozum je zároveň chladne racionálny a nevníma morálny rozmer vecí a celého bytia ako takého. Chladná rozumová racionalita bez patričných morálnych mantinelov však vyprodukovala také ľudské vlastnosti, ako je bezohľadnosť, nenávisť, nespravodlivosť, závisť, chamtivosť, zvrhlosť a mnohé iné. No a život v súlade s týmito „hodnotami“ prináša ľudstvu neustále konflikty, násilie, vojny, drancovanie, vykorisťovanie, vraždenie, biedu, neznášanlivosť, a tak ďalej, a tak ďalej.
Z uvedených negatívnych skutočností je teda zrejmé, že človek na rozdiel od zvierat nekráča svojim bytím správne, pretože nevytvára svet harmónie, ako je tomu v prírode.
A predsa z času na čas, trebárs v niektorom z amerických filmov vyvstane z hlbín zabudnutia tá najzásadnejšia pravda ľudského bytia, spočívajúca v poznaní, že človek sa má riadiť svojimi inštinktmi. Že jedine takto je to správne a jedine toto môže priniesť zdar.
My už teraz vieme, že u človeka to nie sú žiadne inštinkty, ale podnety ducha vo forme intuície, tušenia, svedomia a impulzov citu. Ich prostredníctvom je nám vždy ukázaný správny smer, ktorým máme vo svojom živote kráčať.
A nakoľko naše najvnútornejšie jadro je duchovné, bude nás vždy navádzať na cesty ducha. Bude nás navádzať, aby sme každú situáciu vo svojom živote riešili v zohľadnení vysokých a vznešených hodnôt ducha.
Naše najvnútornejšie jadro nás bude teda vždy svojimi impulzmi nabádať k tomu, aby sme jednali spravodlivo, čestne, ohľaduplne, ľudsky a ušľachtilo. To je spôsob, akým máme hmotný svet pretvárať a formovať v súlade s hodnotami ducha a tak vytvoriť pozemský odlesk harmónie a šťastia, ktorý vládne v ríši nášho pôvodu, v ríši Ducha.
Zviera má inštinkty, na základe ktorých jedná a človek má tušenie, cítenie, intuíciu a svedomie, na základe ktorých má tiež jednať. Súhrnne boli všetky tieto impulzy našej najvnútornejšej podstaty pomenované hlasom Božím v nás. Človek má teda kráčať vo svojom bytí a zohľadňovať vo svojich rozhodnutiach predovšetkým to, čo mu napovedá tento hlas. Potom bude kráčať cestami, ktoré sú Božie a potom sa stane schopným vybudovať kráľovstvo nebeské aj na zemi.
Žiaľ, človek namiesto kráľovstva nebeského, kráľovstva harmónie, kráľovstva ducha, porozumenia a mieru vybudoval na zemi kráľovstvo rozumu. Kráľovstvo vypočítavosti, kráľovstvo bezohľadnosti, kráľovstvo chamtivosti a kráľovstvo nemorálnosti. A to preto, lebo nekráčal a nekráča cestami ducha a vo svojom živote nezohľadňuje a neberie na zreteľ jeho impulzy.
Začnime sa preto skutočne riadiť svojim „inštinktmi“, ako nám to odporúčajú hrdinovia amerických filmov. To znamená, začnime sa riadiť impulzmi svojho ducha, aby sme jednali správne a aby sme kráčali tam, kam nám ukazuje a kam nás vedie naša najvnútornejšia podstata.
A pretože je to podstata duchovná, nemôže nás viesť nikam inam, ako k výšinám Ducha! K výšinám ľudskosti a pravého človečenstva! K výšinám naplňovania tých najušľachtilejších cností! K výšinám našej osobnej ľudskej zrelosti, ako i k výšinám celej našej ľudskej civilizácie. Jedine to je cesta hodná človeka! Jedine k nej nás budú vždy nabádať všetky impulzy našej najvnútornejšej podstaty, na ktoré by sme mali už konečne začať dbať.
Milí priatelia, hoci to vôbec netušíte, aj váš vlastný vnútorný život už v dnešný deň prijal svoju kvapku jedu rozkladnej nemravnosti, či už prostredníctvom internetu, prostredníctvom filmov, kníh, časopisov, vtipov, rečí, piesní, alebo dokonca módy, ktorá dnes letí.
Jed nemravnosti, obsiahnutý v tomto všetkom sa pomaly zhromažďuje vo vašej duši, otravuje ju, až ju napokon úplne otrávi. A práve o to ide temnote, ktorá za tým stojí. Ide jej o strhávanie ľudských duší do temna a ich konečný zánik v temnotách.
Ale buďme konkrétni a pozrime sa na dve oblasti života, v ktorých sa doslova kupčí s tým pudovo najnižším, čo v človeku jestvuje.
Pozrieme sa trebárs na reklamu. Súčasťou deväťdesiatich percent všetkej reklamy, či už v televízii, v tisícoch reklamných letákoch v našich schránkach, alebo kdekoľvek inde je atraktívna a sporo odetá žena. Spojenie atraktívnej a sporo odetej ženy je už snáď neoddeliteľnou súčasťou reklamnej prezentácie každého nového modelu auta, prichádzajúceho na trh. Ide tu o zámerné a zákerné podprahové pôsobenie na spotrebiteľa, fungujúce asi takto:
Takmer obnažená žena evokuje v prevažnej časti mužskej populácie čosi dráždivé. Čosi nízkym spôsobom príjemné a žiadúce. No a prostredníctvom určitého podprahového pôsobenia sa potom stáva pre spotrebiteľa nevedomky rovnako žiadúcim aj samotný výrobok, takýmto spôsobom prezentovaný. Túžba po jednom, a síce po atraktívne, sporo odetej žene, sa spája s túžbou po druhom, čiže po výrobku. Dve veci sa teda zlejú do jednej, čím sa pre spotrebiteľa stáva výrobok žiadúcim, a on ani dobre nevie prečo.
Toto manipulatívne zdvojené pôsobenie je veľmi osvedčené a má pozitívny vplyv na zvyšovanie predajnosti výrobkov. Práve preto je v reklame masívnym spôsobom stále využívané.
Na jednej strane ide teda o cielenú manipuláciu s najnižšími pudmi človeka a s necnosťou nemravnosti, čo zvyšuje predaj, avšak na druhej strane ide o veľmi negatívny dopad na spoločnosť, pretože ju postupne čoraz viacej mravne rozkladá a ničí.
Druhou oblasťou, kde sa cielene pracuje s nemravnosťou je súčasná móda. Tvorcovia ženskej módy, či už prostredníctvom ženských časopisov, alebo ženských televíznych relácií celkom otvorene deklarujú, že moderná žena dneška má byť sexi. Že má byť určitým žiadúcim sexuálnym objektom, ktorý prostredníctvom módy rafinovane odhaľuje všetky vnady tak, aby žena svojim vzhľadom vyvolávala záujem a pozornosť mužov. Aby sa pre nich stala ešte viac atraktívnejšou a príťažlivejšou. Takéto sú súčasné módne trendy a na takomto ideovom a filozofickom základe vznikajú v dielňach súčasných módnych tvorcov nové módne kolekcie.
V konečnom dôsledku však predsa len záleží na každej jednotlivej žene, ako sa postaví k vlastnému odievaniu. Či sa k nemu postaví povrchne a bezmyšlienkovite, v slepom a nekritickom prijímaní súčasných, mravne zvrátených módnych trendov. Alebo naopak, uprednostní odev oveľa ušľachtilejší a ľudsky dôstojnejší.
Žena totiž prenikavo pôsobí už iba čisto svojim vonkajším zjavom. A práve týmto svojim vonkajším zjavom sa môže stať pre všetkých, ktorí s ňou prichádzajú denne do styku buď ukazovateľom cesty k pozdvihnutiu spoločnosti prostredníctvom mravného a ušľachtilého odevu, alebo naopak, sa pre nich môže stať ukazovateľom cesty k úpadku prostredníctvom odevu, stávajúceho sa pre mnohých podnetom k nemravnosti.
Kristus kedysi povedal asi toto: „Ak ťa ku hriechu nemravnosti zvádza tvoje oko, vylúpni ho a odhoď ho ďaleko od seba, pretože je pre teba stokrát lepšie, keď vstúpiš bezoký do večnej radosti kráľovstva nebeského, ako keby si mal s obidvomi očami upadnúť do zatratenia svojej duše.
Ak ťa ku hriechu nemravnosti zvádza tvoja ruka, odtni ju a odhoď ďaleko od seba, pretože je pre teba stokrát lepšie, keď vstúpiš bezruký do večnej radosti kráľovstva nebeského, ako keby si mal s obidvomi rukami upadnúť do zatratenia svojej duše.“
Samozrejme, že nechceme nikoho navádzať k tomu, aby si vylúpol svoje oko a odťal svoju ruku. Ale rozhodne treba všetkých vyzvať k hlbokému zamysleniu nad týmito slovami, pretože z ich naozaj tvrdej formulácie vyplýva obrovská vážnosť dopadu zachovávania princípu mravnosti na celé naše bytie. A to dopadu mimoriadne pozitívneho v prípade mravnosti, alebo mimoriadne negatívneho v prípade nemravnosti.
Zavrime preto nepriepustne všetky brány našej duše a nevpúšťajme do nej rozkladnú nemravnosť, ktorá sa na nás v súčasnosti valí zo všetkých strán. Ktorej sú plné filmy, divadlá, knihy, časopisy, obrazy, reklama, móda, alebo internet.
Zavrime nepriepustne brány svojej duše pred všetkým týmto jedom, aby sme sa tak stali osviežujúcimi oázami v dnešnej púšti nemravnosti.
Snažme sa zachovávať svoje vnútro čisté, pretože len tak môžeme byť skutočne ľuďmi. Bez zachovávania čistoty vnútra a preto vnútorne zaplavení tisícorakými podnetmi nemravnosti sa totiž stávame len výsmechom človeka. Stávame sa len ľudskými kreatúrami, presiaknutými nemravnosťou a preto kráčajúcimi do náručia temna, ktoré nás tak zákerne otrávilo týmto zhubným princípom.
A dávajme si tiež dobrý pozor na to, aby sme sa aj my samotní nestali pre iných pokušením k nemravnosti. A to či už spôsobom svojho odievania, spôsobom svojej reči, alebo vecami, výtvormi a dielami, vychádzajúcimi z našich rúk.
Lebo pre každého, kto sa pre iných stáva pokušením k nemravnosti znejú opäť veľmi výstražne tieto Pánove slová: „Veru hovorím vám, kto by bol pohoršením k nemravnosti hoci len pre jedného jediného z mojich najmenších, pre toho by bolo stokrát lepšie, keby si zavesil na krk mlynský kameň a skočil do mora“.
A opäť samozrejme nechceme nikoho navádzať k tomu, aby si vešal na krk mlynský kameň a skákal do mora. Ale rozhodne je všetkých potrebné dôrazne vyzvať k tomu, aby si duchovne nevešali na krk balvan nemravnosti, ktorý ich ľudsky a osobnostne bude sťahovať do temných hlbín. Do hlbín, kde bude nakoniec úplne udusená ich vedomá osobnosť a celé ich vedomé bytie.
A preto z najvyšších Výšin znejú naliehavo ku všetkým ľudským bytostiam, ktoré si chcú uhájiť svoju ľudskosť v dnešnom mori nemravnosti na Zemi tieto slová: „Udržuje krb svojich myšlienok čistý! Dbajte o čistotu svojho myslenia, svojho ctenia a svojho chcenia! Jedine takto budete schopní šíriť mier a dobro na Zemi a jedine takto budete môcť po odchode zo Zeme kráčať do večnej ríše kráľovstva nebeského, a nie do večného zatratenia vašej duše v ríši temnoty.
V jednom z apokryfných evanjelií je napísané: „Ak je svetlo vo vás temnotou, aká hrozná musí byť temnota samotná?“
Svetlom v nás je náš čistý a ušľachtilý vnútorný život. A toto svetlo v podobe čistého a ušľachtilého vnútorného života má osvetľovať všetky naše kroky, všetky naše činy, všetky naše rozhodnutia, celú naši životnú púť, ako i našu základnú hodnotovú orientáciu. No a z povahy veci samotnej celkom logicky vyplýva, že takýto človek potom nemôže kráčať nikam inam, ako jedine k Svetlu.
Ak je ale svetlo v nás v podobe nášho čistého a ušľachtilého vnútorného života zakalené rozkladným princípom nemravnosti, stáva sa temnotou. A táto vnútorná temnota následne ovplyvňuje všetky naše kroky, všetky naše činy, všetky naše rozhodnutia, celú našu životnú púť a ovplyvňuje aj našu základnú hodnotovú orientáciu.
No a opäť z povahy veci samotnej celkom logicky vyplýva, že takýto človek nemôže kráčať nikam inam, ako práve do náručia temna. Do vražedného náručia temnoty, kde bude udusené jeho bytie, pretože podľahol rozkladnému princípu nemravnosti. Ten je totiž jedným z jedovatých šípov temnoty, vystreľovaných do duší a do vedomia ľudí, aby ním boli vnútorne otrávení, aby ich to strhlo nadol a aby mohli byť nakoniec zničení.
Najdôležitejším poslaním človeka na Zemi nie je totiž jeho ekonomický prínos pre spoločnosť, ako sa dnes mylne nazdávame. Nie je ním ani jeho schopnosť zarábať peniaze, ani jeho možnosti využívania tisícorakých pôžitkov tohto sveta.
Najvyšším poslaním človeka je jeho schopnosť kotviť Svetlo na Zemi! Schopnosť povznášať všetko jestvujúce smerom k Svetlu. Povznášať seba samého, svoj národ i celú planétu.
Dbajme preto úzkostlivo, aby svetlo v nás bolo naozaj svetlom, a nie temnom. Dbajme preto, aby náš vnútorný život bol iba čistý a ušľachtilý, pretože jedine takto sme schopní napĺňať svoje človečenstvo. Jedine takto sa môžeme stať svetlom sveta a povznášať smerom k Svetlu všetko okolo nás.
Čo dodať na záver? Snáď iba tieto slová:
Blahoslavení nech sú všetci ľudia čistého srdca, lebo oni sú požehnaním Zeme a ich je kráľovstvo nebeské!
Nech sa ale trasú všetci ľudia srdca nečistého, lebo oni sú prekliatím Zeme a ich je kráľovstvo temnoty!
Kresťania veria, že vstal vo svojom hrubohmotnom, fyzickom tele. A toto svoje presvedčenie potvrdzujú trebárs katolíci na každej omši, kde sa vo vyznaní viery modlia: „verím vo vzkriesenia tela a v život večný“. Veria teda, že rovnako, ako podľa nich vstal Ježiš vo svojom fyzickom tele, rovnako aj oni vstanú z mŕtvych vo svojom súčasnom, fyzickom tele, a v ňom budú žiť večne.
Skúsme však teraz podrobiť ich vieru hlbšiemu skúmaniu a polome si otázku: Je možné fyzickému a materiálnemu telu človeka prejsť cez zamknuté dvere? V evanjeliách je totiž zaznačené, že keď sa učeníci po smrti Krista tajne stretli, v strachu pred židmi zamkli za sebou dvere. A ako sa začali modliť, zrazu sa medzi nimi objavil ich Majster.
Mnohí určite namietnu, že Ježiš robil počas svojho života veľa zázrakov, takže takéto niečo by pre neho nemalo byť problémom. Na tomto mieste je ale treba zdôrazniť, že zázraky, ktoré robil Pán, boli v skutočnosti úplne iného charakteru, než sa ľudia nazdávajú. Nešlo totiž o žiadne činy ľubovôle, ale o prísne zákonitý dej. Všetko sa vždy dialo v dokonalom zohľadnení zákonov, na základe ktorých funguje univerzum. Či už ide o zákony fyzické, alebo o zákony duchovné. Oboje boli do podstaty fungovania stvorenia vložené samotným Stvoriteľom. A jeho Syn Ježiš zvlášť zdôrazňoval, že na Zem neprišiel žiadne zákony rušiť, ale naopak, naplňovať. Preto sa narodil ako človek, preto bol podrobený hladu, smädu, únave, i všetkému ostatnému, čomu je podrobený každý z nás vo fyzickom tele.
A to teda znamená, že ak nikto z ľudí nemôže prejsť do miestnosti cez múry, alebo cez zamknuté dvere, nebolo to možné ani Ježišovi v hrubohmotnom tele, rešpektujúcom fyzikálne zákony jeho Otca.
Ale pozor! Je veľmi jednoduché a ľahké prechádzať cez zamknuté dvere v tele jemnohmotnom! A práve v tomto jemnohmotnom tele vstal Ježiš Kristus z mŕtvych! Práve v tomto jemnejšom tele mu bolo možné po štyridsiatich dňoch vystúpiť na nebesia tak, ako ho videli jeho učeníci, aby nakoniec, v tých najvyšších výšinách odložil aj svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej, božej podstate sa znovu zjednotil s Bohom Otcom, po pravici ktorého kraľuje na večné veky.
No a jedine týmto spôsobom, akým bol vzkriesený Kristus a vystúpil na nebesia, jedine týmto spôsobom môže byť vzkriesený a vystúpiť na nebesia každý človek, ktorý žije podľa jeho učenia! To znamená, že aj on bude po svojej fyzickej smrti najskôr vzkriesený v jemnohmotnom tele, aby v ňom potom začal pozvoľna stúpať k výšinám, a nakoniec, aby v tých najvyšších výšinách odložil aj svoje jemnohmotné telo a vstúpil vo svojej čistej duchovnej podstate do blízkosti Najvyššieho. Do jeho kráľovstva nebeského! Do večnej ríše Ducha!
Lebo do kráľovstva Ducha je možné vstúpiť len duchu človeka! Veď predsa fyzické, materiálne a hrubohmotné telo je len z prachu zeme a na prach sa nakoniec aj obráti.
A práve preto je nesmiernym nešťastím, ak ľudia veria, že budú k životu večnému vzkriesení vo svojom hrubohmotnom tele a v tomto zásadnom omyle sa neustále utvrdzujú, ako trebárs katolíci v modlitbe vyznania viery. To však musí mať za následok, že si títo ľudia po fyzickej smrti odnesú svoje presvedčenie aj do jemnohmotnosti. A ich mylné presvedčenie ich bude zadržiavať od skutočného duchovného vzostupu. Nedovolí im totiž stúpať k výšinám Ducha, ale bude ich stále držať iba tam, kde očakávajú splnenie svojho vzkriesenia. Čiže v blízkosti najhrubšej hmoty.
Pohnúť sa ďalej a odpútať sa z dosahu najhrubšej hmotnosti však budú môcť jedine vtedy, ak sa zbavia svojho chybného presvedčenia. Ale to bude nesmierne ťažké, pretože tak sa to predsa modlili na každej omši a takto ich to učili nimi rešpektované, duchovné autority.
Svojim dlhodobým zotrvávaním v blízkosti najhrubšej hmotnosti sa však vystavujú veľkému nebezpečenstvu. Nebezpečenstvu definitívneho zániku vlastnej osobnosti! Všetko hmotné je totiž podrobené vzniku a zániku. Lebo tak, ako vznikne naše fyzické telo a potom zanikne a premení sa v prach, tak sa stane i s telom zvieraťa i s každou rastlinou. Ale tak isto sa stane aj s našou planétou, s našou slnečnou sústavou, ba dokonca aj s jemnohmotnými svetmi, obývanými ľudskými dušami. A preto bude musieť byť podrobené zániku i každé vedomé ľudské ja, ktoré sa nedokázalo včas odpútať od hmoty a zostalo s ňou zviazané. Zviazané buď prostredníctvom rôznych omylov a dogiem, ktorým kŕčovito verí, alebo prostredníctvom rôznych materialistických vášní, žiadostí a sklonov, od ktorých sa nedokáže odpútať.
Uniknúť osudu rozkladu hmoty môže len ten, kto dokáže zrealizovať svoje vlastné vzkriesenie z hmoty tak, ako nám to svojim vzkrieseným ukázal Kristus.
To znamená, že ak bude na Zemi žiť, myslieť a jednať v súlade s učením Spasiteľa, po fyzickej smrti začne vo svojom jemnohmotnom tele okamžite stúpať na nebesá, aby v najvyšších výšinách odložil aj jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate vstúpil do kráľovstva Ducha, ktoré je večné, a preto v ňom už nič nepodlieha vzniku ani zániku tak, ako je tomu v hmotnom, alebo v jemnohmotnom svete.
Vzkriesenie Ježiša Krista a jeho nanebovzatie musí byť preto poznané tak, ako k nemu v naozaj došlo a ako to korešponduje so zákonmi univerza, vloženými do neho jeho Otcom nebeským.
Kto ale tieto veci odmieta poznať, kto sa kŕčovito drží omylu, pretože tak ho to učia duchovné autority, odnesie si svoj omyl so sebou na takzvaný druhý svet. A ak svoj omyl ani tam nedokáže prehliadnuť a zriecť sa ho, stane sa mu nakoniec záhubou a zničením, pretože ho bude neustále zadržiavať v blízkosti najhrubšej hmoty až do chvíle, kedy sa hmotné svety začnú rúcať sami v sebe. A konečný zánik hmotnosti, to jest jej hrubohmotnej i jemnohmotnej časti, bude potom nevyhnutným zánikom každej osobnosti, ktorá v hmotnosti z akéhokoľvek dôvodu uviazla, a nedokázala sa od nej včas odpútať a uniknúť do bezpečia kráľovstva nebeského.
Názvoslovie:
Hrubohmotnosť: Fyzická a materiálna realita, v ktorej sa nachádzame v súčasnosti.
Jemnohmotnosť: Jemná materiálna realita, do ktorej odchádza naše vedomie po fyzickej smrti. Kresťania ju nazývajú očistcom.
Jemnohmotnosť má veľa úrovní a každý sa dostane do takej, ktorá presne zodpovedá mravnej a duchovnej výške jeho osobnosti. Existujú jemnohmotné úrovne nízke, totožné s takzvaným peklom a jemnohmotné úrovne vysoké, plné radosti a ušľachtilosti. Napriek tomu to však ešte stále nie je nebo, ani takzvaný raj. Sú to len vysoké úrovne jemnohmotnosti.
Raj, alebo duchovná ríša: Nachádza sa nad hmotnosťou, konkrétne nad jej jemnohmotnou časťou. Dostať sa do raja môže len človek, ktorý sa vo vysokých jemnohmotných úrovniach zušľachtí natoľko, že môže odložiť aj svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate vstúpiť do raja
Celé je to veľmi podobné tomu, ako keď na zemi fyzicky zomrieme. Tým dochádza k odloženiu nášho fyzického tela a nášmu vzkrieseniu v jemnohmotnosti, alebo na takzvanom druhom svete. Rovnako teda aj vo vysokých úrovniach jemnohmotnosti, po svojom maximálnom zušľachtení odložíme i svoje jemnohmotné telo a prežijeme vlastné vzkriesenie v ríši Ducha. A práve toto naše vzkriesenie z hmoty do večnej ríše Ducha je skutočným zmyslom celého nášho bytia.
Posledný súd: Čas začiatku prirodzeného rozkladu hmotného univerza, a to ako jeho hrubohmotnej, tak aj jemnohmotnej časti. Kto sa do tejto doby z akéhokoľvek dôvodu nedokáže odpútať od matérie a vstúpiť do večnej ríše Ducha, odsudzuje sám seba k zániku v nevyhnutne nasledujúcom, rozkladnom procese hmotného sveta.
Žijeme v realite, v ktorej ľudia svojim prístupom a svojim konaním pokrivili tisíce vecí, čo napokon musí mať veľmi negatívny dopad na nich samotných. A tento negatívny dopad sa prejavuje trebárs aj v nekvalite potravín, ktoré konzumujeme.
Všetko, čo jestvuje v našom univerze má svoje vyžarovanie. Je to vec všeobecne známa a dokonca už aj vizuálne zachytená na princípe kirlianovej fotografie. Svoje špecifické vyžarovanie má každý kameň, každá rastlina, každé zviera, každý človek, ale aj každá potravina.
Tieto žiarenia sú buď normálne a prirodzené, alebo vykazujú poruchy a odchýlky od normálu. Každé ochorenie je trebárs u človeka jasne čitateľné na špecifických zmenách jeho normálneho vyžarovania. Na základe týchto zmien je možné určiť ochorenie konkrétneho telesného orgánu.
No a to isté platí aj vo vzťahu k jednotlivým potravinám a rôznym prírodným produktom. Vezmime si trebárs nejaké ovocie, napríklad jablká, ktoré vedome pestujeme bez použitia akýchkoľvek chemických prípravkov. Ak porovnáme ich vyžarovanie s jablkami pestovanými štandardným spôsobom, ako napríklad v Taliansku pri diaľniciach, kde sa v sadoch za sezónu aplikuje 25 postrekov, vzájomný rozdiel vo vyžarovaniach je evidentný. V prvom prípad ide o vyžarovanie zdravé a normálne, a v druhom prípade o vyžarovanie posunuté, ochudobnené a nezdravé.
Hovorí sa, že v zdravom tele zdravý duch. Ak konzumujeme ovocie v neoklamanej biokvalite, do našej sústavy telesného vyžarovania prijímame vyžarovanie povzbudzujúce a zdravé, ktoré podporuje zdravie nášho tela. Tým sa nášmu duchu, sídliacemu v tele dostáva presne takej zdravej telesnej podpory, akú pre svoj vývoj na zemi potrebuje.
Ak ale naopak konzumujeme ovocie prešpikované chémiou, aké sa predáva v supermarketoch, do svojej sústavy telesných vyžarovaní prijímame vyžarovania nedostatočné a chorobné, ktoré posúvajú naše osobné vyžarovanie mimo normál. Tým sa však nášmu duchu, sídliacemu v tele nedostáva takej opory, akú potrebuje k svojmu zdravému pozemskému vývoju a stáva sa slabým.
A vyššie zmienený príklad s jablkami nie je samozrejme ojedinelý, pretože žiaľ, podobným spôsobom sú v súčasnosti posunuté a zdegenerované vyžarovania väčšiny všetkých predávaných potravín.
Pre zaujímavosť spomeňme ešte jeden príklad. Trebárs záťaž bravčového mäsa antibiotikami. Slovenské ošípané vykazujú hodnotu 43,2mg antibiotík na kilogram živej hmotnosti. České 79,2. Poľské 132,2. Belgické 161,1. Nemecké 204,8. Španielske 242. A maďarské až 245,5 mg antibiotík na kilogram živej hmotnosti.
To však znamená, že táto skutočnosť sa musí nevyhnutne negatívnym spôsobom prejaviť aj na charaktere vyžarovania konkrétneho bravčového mäsa, na rozdiel od normálneho vyžarovania mäsa ošípaných, odchovaných doma, prirodzene a bez antibiotík.
V dnešnej, takzvanej modernej dobe, sú teda podobným spôsobom posunuté vyžarovania všetkých potravinových produktov, čo sa po ich konzumácii nevyhnutne prejaví aj na našom vlastnom telesnom vyžarovaní, ktoré sa tým posúva mimo normál.
V zdravom tele zdravý duch! V súčasnosti ale žiaľ žijeme v dobe, v ktorej akoby sa niekto intenzívne snažil o to, aby bolo prirodzené a normálne telesné vyžarovanie ľudí posunuté, a aby náš duch, ktorý ho potrebuje, jeho stratou stratil pevnú oporu pod nohami a stal sa slabým. Aby sa stal nezdravým duchom v nezdravom tele, a tak nemohol splniť svoje poslanie v hmotnom svete, ktorým je duchovný vzostup.
Lebo náš duch má smerovať k výšinám Ducha! Má sa v hmotnom svete a vo fyzickom tele zdokonaľovať v cnostiach a v rozvíjaní dobra, aby po nadobudnutí zrelosti mohol opustiť hmotnosť, vstúpiť do večnej ríše Ducha a žiť tam.
Prekonávaním prirodzeného odporu hmoty, prekonávaním vášní a žiadostí tela, formovaním materiálneho sveta do súladu s hodnotami ducha, čiže hodnotami spravodlivosti, cti, pomáhajúcej lásky a ušľachtilosti, všetkým týmto posilňuje duch človeka seba samého, ale zároveň pozdvihuje aj materiálnu realitu, v ktorej žije. Tak duchovne rastie a dozrieva, čím postupne speje k nadobudnutiu plnej zrelosti. A tá mu napokon otvorí brány raja. Brány kráľovstva nebeského – kráľovstva Ducha. No a za týmto účelom má mať duch človeka pevnú oporu v zdravom a normálnom vyžarovaní svojho fyzického tela.
Ale pozor! Ak by bolo všetko ako má, ak by teda bolo všetko úplne ideálne, takýto stav čisto sám osebe nepodmieni duchovný vzostup a ani ho neprivodí. Duchu človeka sa tým poskytujú iba tie najpriaznivejšie podmienky k jeho pôsobeniu na zemi. Jedine na vážnom a zásadnom osobnom rozhodnutí ducha každého človeka záleží, či sa jeho životnou prioritou naozaj stane duchovný vzostup, alebo či si za svoj cieľ zvolí iba čisto materialistický spôsob existencie, s jeho hodnotami, ktorými sú peniaze, majetky, konzum a užívanie si.
Na chcení a osobnom rozhodnutí každého ľudského ducha teda záleží, či si zvolí pravú cestu nahor, k výšinám Ducha, prostredníctvom rozvíjania cností a života v súlade s nimi, alebo si naopak dobrovoľne zvolí falošnú cestu nadol, k pevným väzbám iba na hmotné, prostredníctvom uznávania jedine materiálnych hodnôt a jedine materialistického spôsobu existencie.
Prvá cesta je cesta k naplneniu skutočného zmyslu nášho bytia, zavŕšeného vstupom duchovne dokonalej osobnosti do večnej a nehynúcej ríše Ducha. Druhá cesta je naopak cestou k strate vedomého bytia, pevne fixovaného iba na hmotný svet, ktorý smeruje v prirodzenom kolobehu od svojho vzniku ku svojmu zániku.
Dobrou správou pre všetkých je teda skutočnosť, že duch so svojou schopnosťou rozhodovať je v konečnom dôsledku silnejší, ako všetky nepriaznivé činitele, ktoré sa mu snažia zabrániť v jeho duchovnom vzostupe, a tým v naplnení zmyslu jeho bytia.
Vedzte preto všetci, že nič nemôže zadržať ducha človeka, ktorý sa pevne rozhodol pre svoj osobný vzostup k výšinám! Áno, je síce možné, že mu budú hádzané polená pod nohy, je možné, že mu bude rôznymi spôsobmi bránené, ale svojim nezlomným a pevným chcením je schopný zdolať všetky prekážky. Aj napriek ním je schopný myslieť, jednať a žiť v súlade s hodnotami spravodlivosti, cti, dobra, pomáhajúcej lásky a ušľachtilosti, čím bude duchovne rásť, dozrievať a tým sa približovať ku konečnému cieľu svojej cesty a k víťaznému zavŕšeniu vlastného bytia – k zlatým bránam večného kráľovstva nebeského.
Samozrejme, že ak by duchu človeka na zemi pri jeho veľkom snažení napomáhali zdravé a plnohodnotné vyžarovania jeho fyzického tela, bolo by to úplne ideálne. Bola by to podpora, ktorú duch človeka vo svojom tele má normálne mať, a preto je naozaj potrebné, aby sme sa mu to snažili poskytnúť v maximálnej možnej miere. A to svojou snahou o zdravé stravovanie, zdravý telesný pohyb, i zdravý a prirodzený životný štýl.
Ale zároveň treba vedieť, že aj keby sme toto všetko mali, duchovný vzostup nám to samo osebe neprivodí. Treba vedieť, že duchovný vzostup smerom k výšinám zostáva vyhradený iba rozhodnutiu ducha, ktorý ak by mal všetky priaznivé telesné žiarenia, letel by nahor rýchlo, ako vystrelený šíp.
Ale ak hoci aj nemá všetky žiarenia priaznivé, čo v dnešnej dobe skoro ani nie je možné, nezlomnosť sily ducha dokáže prelomiť aj tieto prekážky a zahájiť napredovanie smerom nahor. Bude to cesta možno dlhšia, než by bola pri priaznivých žiareniach. Bude to cesta možno bolestná a tŕnistá, ale náš duch je na nej nakoniec schopný dôjsť až k víťazstvu.
Pamätajme teda, že ani tie najlepšie podmienky sami o sebe nepostačia, aby človek zahájil vlastný duchovný vzostup, ak sa on sám tak nerozhodne. Pamätajme ale tiež, že ani tie najťažšie podmienky nedokážu zabrániť vzostupu ducha, ktorý sa s plnou vážnosťou pre vlastný duchovný vzostup pevne rozhodol.
Kto teda chce duchovne napredovať, mal by sa, znalý všetkých týchto skutočností, vynasnažiť žiť tak, a poskytnúť vlastnému telu takú potravu, aby sa jeho vyžarovanie čo najviac približovalo k normálu, a tým sa stalo zdravou oporou ducha, smerujúceho k výšinám.
V súčasnosti je dosť rozšíreným, neblahým zvykom obracať sa na rôznych veštcov. Ide o spornú vec z viacerých dôvodov. Trebárs hoci aj preto, že predpoveď zlého osudu ešte vôbec neznamená, že vás zlý osud aj postihne. Každý z nás je totiž pánom nad vlastným osudom až do takej miery, že ho dokáže zmeniť v pravý opak. A to dokonca aj vtedy, keby mu nejaký veštec predpovedal blízke nešťastie.
A podobné je to aj s astrologickými predpoveďami. Človek je totiž za určitých okolností schopný prekonať aj objektívne negatívne žiarenia hviezd a odvrátiť od seba nešťastie, ktoré bolo pre neho zapísané vo hviezdach. A takto je to s akýmikoľvek inými vešteckými predpoveďami, pretože každý z nás disponuje obrovskou silou, schopnou zlomiť ich, ibaže o nej nevieme a nevyužívame ju.
Pozrime sa preto teraz na dva príbehy z rôznych historických období a poznajme, v čom spočíva vyššie zmienená sila a ako ju je možné vyžiť.
Prvý príbeh:
Istá žena bola u lekára a ten jej diagnostikoval rakovinu, s prognózou dvoch až troch rokov života. Keď vyšla z ordinácie bola v šoku a točil sa s ňou celý svet. Vyšla na ulicu a kráčala po nej ako v nejakom zlom sne. A zrazu sa ocitla pred dverami kostola. Vošla doň a strávila v ňom dve hodiny. A keď vyšla opäť na ulicu, s istotou vedela, že nad chorobou zvíťazí a bude žiť.
Príbeh druhý:
Za dávnych čias ochorel istý židovský kráľ. Dal si zavolať Pánovho proroka a spýtal sa ho, či sa uzdraví, alebo zomrie. Prorok mu povedal, že mu zostávajú posledné tri dni života. Po jeho slovách sa kráľ obrátil ku stene a modlil sa:
„Pane, viem že som nežil správne. Viem, že som vykonal mnoho zlého a býval som nespravodlivý. Viem, že som vždy poctivo nekráčal Tvojimi cestami a nežil podľa Tvojej Vôle.
Pane, keby si mi ale daroval ešte niekoľko rokov života, zmenil by som to. A zároveň si teraz, pred tvárou smrti hlboko uvedomujem, koľko dobrého by som ešte mohol vykonať pre vlastný národ.“
Prorok práve prechádzal nádvorím hradu a vychádzal na ulicu, keď zrazu v sebe jasne začul Pánov hlas: „Obráť sa a choď za kráľom. Vypočul som jeho modlitbu a dávam mu sedem rokov života“.
Áno, čítate dobre! Aj keby vám samotný prorok Pánov predpovedal vašu smrť do troch dní tak, ako je to zaznačené v Biblii, ste schopní to zmeniť! Je však ale samozrejme potrebné ujasniť si, za akých okolností a akým spôsobom.
V prvom rade treba zdôrazniť, že boli náročky uvedené dva príbehy. Jeden z dávnej minulosti a jeden zo súčasnosti, aby nám bolo jasné, že tieto veci stále fungujú absolútne rovnako, bez ohľadu na stáročia, alebo tisícročia. A ako asi konkrétne to funguje, naznačuje príbeh o židovskom kráľovi. No a niečo veľmi podobné musela počas dvoch hodín, strávených v chráme učiniť aj pani z nášho druhého príbehu zo súčasnosti.
O čo celkom konkrétne tu teda ide?
Každý človek kráča svojim životom určitou cestou. Cestou určitej konkrétnej, špecifickej hodnotovej orientácie. Ak je jeho hodnotová orientácia negatívna, falošná a pokrivená, musí to dotyčného nevyhnutne skôr, alebo neskôr uvrhnúť do nešťastia, do choroby, alebo do iných, vážnych osobných problémov.
Nesprávna hodnotová orientácia znamená podliehanie nenávisti, závisti, chamtivosti, bezohľadnosti, nespravodlivosti, nečestnosti, nemorálnosti, vnútornej nečistote, klamstvu, podvodu, bezduchému materializmu a mnohým iným, podobným negatívnym vlastnostiam. Ak má niekto schopnosť nahliadať do života a do osudu takéhoto človeka, musí v ňom nevyhnutne vidieť blížiace sa nešťastie, chorobu, alebo aj smrť, ku ktorým dotyčný s istotou smeruje svojou vlastnou, nesprávne nastavenou hodnotovou orientáciou.
Za danej situácie musí byť potom samozrejme predpoveď budúcnosti celkom logicky veľmi negatívna, a to či už vo väčšom, alebo menšom časovom horizonte. Život dotyčného totiž smeruje k tomuto cieľu ako po oceľových koľajniciach.
Avšak v momente, kedy sa dozvie, aký osud ho čaká, má dve možnosti. Hodnotovo, vnútorne i navonok zotrvať na svojej nesprávnej ceste a tým dôjsť k osudu, ktorý bol predpovedaný, čím sa proroctvo naplní.
Druhá možnosť spočíva v presmerovaní výhybky vo forme hodnotového preorientovania sa na oveľa pozitívnejšiu dráhu. A táto okamžitá, zásadná a pozitívna zmena životného smerovania musí mať okamžite aj radikálne odlišné, konečné dôsledky. Dôsledky, samozrejme oveľa pozitívnejšie, čo znamená, že pôvodná negatívna predpoveď sa nenaplní.
Je to celé presne tak, ako keď vlak, idúci do záhuby, prehodí na svojej ceste výhybku, čím zmení smer a záhube sa vyhne. Akokoľvek zlá veštba sa potom stáva bezpredmetnou a nevyplní sa.
Znamená to teda, že nijaký zlý osud, nijaké vyžarovania hviezd, ani nijaké negatívne veštby nemajú nad človekom moc, ak zoberie ich varovanie vážne a zásadným spôsobom zmení svoju doterajšiu hodnotovú orientáciu, ktorá ho vedie do nešťastia. Ak ju ale nezmení, negatívne proroctvo bude pravdivé a vyplní sa.
Vráťme sa však ešte k obom našim príbehom, ale najmä k tomu o židovskom kráľovi a ukážme si, v čom sa skrýva najzásadnejší kľúčový moment predpokladu víťazstva nad akoukoľvek negatívnou predpoveďou, veštbou, alebo proroctvom.
Onen kľúčový moment spočíva v spojení vôle človeka s Vôľou Stvoriteľa! V odhodlaní človeka žiť a riadiť sa Vôľou Najvyššieho, pretože doterajší život podľa jeho vlastnej vôle ho priviedol na pokraj nešťastia.
Lebo Vôla Pána, ktorá bola ľuďom sprostredkovaná vo forme Mojžišovho Desatora a Ježišovho učenia ukazuje ľuďom cestu dobra. Ukazuje im cestu pozitívnej hodnotovej životnej orientácie, ktorá nemôže nikoho, kto po nej kráča, priviesť k ničomu inému, ako k mieru, šťastiu a k dobrému osudu. Vôľu Najvyššieho, jasne definovanú do zrozumiteľnej podoby pre novodobého človeka môžeme tiež nájsť aj v Posolstve Grálu.
No a vyššie spomínaný židovský kráľ, alebo pani zo súčasnosti chorá na rakovinu, dokázali uskutočniť takúto zásadnú premenu vlastnej hodnotovej orientácie, spočívajúcu v odvrátení sa od svojich doterajších falošných ciest a v odhodlaní žiť po novom. V odhodlaní stotožniť svoju vlastnú vôľu s Vôľou Najvyššieho a s jeho požiadavkami voči všetkým ľudským bytostiam, ktoré sú obsiahnuté v Desatore a v Ježišovom učení. Takto dokázali zmeniť svoj osud.
No a týmto spôsobom je každý z nás schopný zmeniť svoj vlastný osudu. Týmto spôsobom je ľudstvo schopné zmeniť osud vlastnej civilizácie, ktorá sa v súčasnosti rúti do záhuby po železných koľajniciach nesprávnej hodnotovej orientácie. Záhubu ľudstvu predpovedali nespočetné prastaré i novšie proroctvá. A tieto proroctvá sa budú musieť nevyhnutne vyplniť, ak ľudia nezmenia svoje nesprávne, zlé a falošné hodnotové smerovanie.
Záleží iba na nás, a dá sa povedať, že na každom jednotlivcovi, či sa negatívne proroctvá vyplnia, alebo nie. Ak všetko pôjde tak, ako doposiaľ, naplnia sa určite!
Ak ale chceme, aby sa osud našej civilizácie zmenil, musíme nevyhnutne zmeniť smer svojej cesty, a to zásadnou zmenou našej základnej hodnotovej orientácie, pretože jedine týmto spôsobom zmeníme i charakter cieľovej stanice, ku ktorej nakoniec dôjdeme. Jedine takto sa môžeme vyhnúť nešťastiu, katastrofe a tragédii nevídaných rozmerov.
Jestvujú veci nesmierne dôležité, ktorých dosah podceňujeme. Veci, ktorým neprikladáme veľký význam, avšak v skutočnosti práve oni zásadným spôsobom ovplyvňujú celý náš život. Nevedieť o nich, neprikladať im význam a podceňovať ich musí mať potom nevyhnutne katastrofálny dopad na celé naše bytie.
No a jednou z takýchto vecí je aj náš vlastný, osobný vnútorný život, zahŕňajúci naše cítenie a myslenie. Aby sme boli schopní pochopiť, o čom konkrétne je reč, uveďme si názorný príklad:
Predstavme si človeka, ktorý si kúpil byt. Nový byt najskôr celý nanovo vymaľuje a potom si doň veľmi uvážlivo a dôkladne vyberá každý kus nábytku, aby ho mal čo najútulnejší a aby sa v ňom čo najlepšie cítil.
Predstavme si ale iného človeka, ktorý si taktiež zaobstará byt, ale ďalej už jedná úplne inak, ako by bolo normálne a správne. Ide totiž na smetisko, kde sa prehrabáva a postupne zapĺňa svoj byt starými, poškodenými, špinavými a zapáchajúcimi vecami.
Určite nie je treba zdôrazňovať, kto z týchto dvoch majiteľov nového bytu prežíva vo svojej domácnosti vyššiu kvalitu života. To je nám predsa okamžite každému jasné.
Avšak paradoxne to, čo je nám v tomto konkrétnom príklade tak jasné, nám nie je vôbec jasné vo vzťahu k nášmu vlastnému, vnútornému životu. V tejto oblasti totiž jednáme úplne rovnako, ako onen človek, ktorý vnáša do svojho bytu najrozličnejší odpad.
Lebo aj náš vnútorný život je možné považovať za akýsi osobný vnútorný „bytový“ priestor, do ktorého s neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou a naivitou dovoľujeme vstupovať tej najväčšej nečistote a tomu najväčšiemu balastu. Svoje vnútro totiž dôverčivo otvárame všetkým, aj tým najnečistejším podnetom, prichádzajúcim ku nám zvonka. Či už prostredníctvom kníh, novín, filmov, internetu, alebo mnohých iných vecí. A tento balast, odpad a nečistota sa potom stáva súčasťou nášho vnútorného života. Súčasťou našej vnútornej domácnosti.
Mali by sme teda už konečne začať vnímať aj priestor nášho vnútorného života podobne, ako náš osobný bytový priestor a mali by sme úplne rovnakým spôsobom rozhodovať, čo si do doň vnesieme a čo musí navždy zostať vonku za dverami.
Naše vnútro je miesto, kde má svoj počiatok všetko, čo z nás vychádza. Či už v podobe slov, alebo v podobe činov. Všetkému tomuto predchádza náš citový, alebo myšlienkový impulz.
Ak ale máme svoje vnútro zavalené rôznymi odpadkami a špinou, aké potom môžu byť naše slová, činy a celé naše jednanie? Ak totiž máme naše vnútro nečisté, nevyhnutne to ovplyvňuje kvalitu všetkého toho, čo z nás vychádza, pretože vychádzať z nás môže vždy iba to, čo je rovnorodé kvalite nášho vnútorného života.
Väčšina ľudí dneška, žijúcich v útulných a pekne zariadených domácnostiach vôbec netuší, že vnútorne žijú medzi špinou a odpadkami. A tie kvalitatívne veľmi negatívne ovplyvňujú ich osobnosť, ako aj absolútne všetko, čo z nich vychádza.
Prečo nejednáme vo vzťahu k „bytovému“ priestoru nášho vnútorného života rovnako, ako každý normálny človek? Prečo si doň vedome a dôkladne nevyberáme iba veci krásne a vkusné, aby sme sa medzi nimi dobre cítili?
Človek by predsa mal do svojho vnútra vpúšťať iba to, čo je pekné, dobré a ušľachtilé. A naopak, mal by sa brániť tomu, čo je škaredé, nečisté, nemravné, neušľachtilé, zvrhlé a obscénne. Takémuto niečomu by nemal v nijakom prípade dovoliť vstupovať do osobného priestoru svojho vnútorného života. Mali by sme si teda vedome vyberať! Vedome vpúšťať do svojho vnútra iba veci dobré a ušľachtilé a nekompromisne pribuchnúť dvere onoho pomyselného bytu pred všetkým skazeným a nečistým, čo by sa chcelo dostať dnu.
Lebo vedomým výberom toho, čo prostredníctvom najrozličnejších vonkajších podnetov vpúšťame do svojho vnútra môžeme zo svojho vnútorného života urobiť nádherne a vkusne zariadený byt, kde sa budeme výborne cítiť. Ba dokonca sme z neho schopní urobiť chrám!
Avšak my z neho vo svojej naivite a nevedomosti robíme miesto plné najrozličnejšej špiny a odpadkov. A naivne si myslíme, že takéto niečo nemá nijaký zásadný vplyv na kvalitu celého nášho života. Že to nemá nijaký zásadný vplyv na našu súčasnosť a našu budúcnosť. Na celú našu osobnosť a celý náš osud.
Existuje mnoho ľudí, ktorí sa aktívne snažia hľadať východiská z biedy a problémov nášho sveta. Ide o politikov, štátnikov, vedcov, žurnalistov, umelcov a iných. Ich snahy sú častokrát úprimné, avšak aj napriek tomu nie sú schopní dať svetu jasné vízie a nájsť cestu k skutočne lepšej budúcnosti.
Títo ľudia totiž nevedia, že základným predpokladom k tomu, aby ich úsilie mohlo byť úspešné, je snaha o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Ak tak totiž oni sami nečinia a podceňujú to, okná bytu ich vnútorného života sú nevyhnutne zanesené nečistotou. A cez túto nečistotu nie je vôbec vidieť, alebo je vidieť iba veľmi matne. A preto im ani nie je možné nájsť a uvidieť pravú, pozitívnu cestu vpred.
Pravú cestu vzostupu môžu totiž národu a spoločnosti ukázať iba ľudia, ktorých vnútro je čisté! Ľudia, ktorých okná bytu ich vnútorného života sú čisté a preto cez ne vidia jasne a doďaleka. Až tam, kam má ľudstvo smerovať a oni sú schopní ho tam viesť. Nikto iný toho schopný nie je! Nijaké iné schopnosti a predpoklady to nezaručia!
Budúcnosť a dobro ľudstva sú teda priamo závislé od čistoty a ušľachtilosti nášho vnútorného života. Jedine v tomto a v ničom inom sa skrýva naša naša lepšia, krajšia a ľudsky oveľa hodnotnejšia budúcnosť. Všetky ostatné cesty sú len slepými uličkami. Je síce možné určitú dobu po nich kráčať a môže sa nám na nich aj nejakú dobu zdanlivo dariť, ale na ich konci sa vždy nachádza nepriestupný múr v podobe najrozličnejších kríz, recesií, konfliktov a agresií.
Náš svet si totiž myslí, že budúcnosť je vo vzdelanosti a vo vede. V učených, vzdelaných a inteligentných ľuďoch. Toto je ale zásadný omyl! Ak totiž vnútro ľudí nebude čisté, nie je možné v nijakom prípade zaručiť, že vzdelanie, ktorého sa im dostalo, bude naozaj použité správne, čiže ku prospechu všetkých.
Znamená to teda, že akékoľvek vysoké vzdelanie, akékoľvek vysoké poznatky a schopnosti budú ľuďmi vždy používané iba spôsobom, presne zodpovedajúcim kvalite ich vlastného vnútorného života. Čiže v súčasnosti spôsobom nie najčistejším, najspravodlivejším a najmorálnejším.
Lebo každý človek môže jednať iba tak, ako mu dovoľuje stav jeho vnútra. Nijako inak! To je logická zákonitosť. Skutočná realita je preto dnes žiaľ taká, že nekvalita vnútorného života väčšiny ľudí aj napriek všetkým našim poznatkom, vedomostiam, vzdelanosti a blahobytu smeruje našu civilizáciu do priepasti.
Človeče, ak chceš osobne prispieť k tomu, aby sa stal svet lepším miestom pre život, dbaj o ušľachtilosť a čistou svojho vlastného vnútorného života! Vpúšťaj do neho iba to, čo je dobré, pekné a ušľachtilé, a uzatváraj ho pred nízkym a nečistým. Vnútorne sa nezapodievaj nijakou nečistotou a neživ ju! Tým veľmi pomôžeš sebe samému, ale aj celému nášmu svetu.
-hm, to je zaujímavé... a máte nejaké podozrenie?
-asi preto, že nepijem...
Keďže značná časť obyvateľstva sa nezúčastnila prvého kola prezidentských volieb, tí, čo sa zúčastnili patria medzi zodpovednejšiu časť národa. Avšak mnohí z nich, najmä voliči Štefana Harabina, sú rozčarovaní z jeho neúspechu a nehodlajú sa zúčastniť druhého kola. Sú totiž toho názoru, že už je v podstate jedno, či bude prezidentom Zuzana Čaputová, alebo Maroš Šefčovič, pretože uznávajú veľmi podobné hodnoty a rozdiely medzi nimi sú nepatrné. Ide o hodnoty probruselské, proliberálne, prozápadné a proamerické. A rovnaký názor zdieľajú aj voliči Mariána Kotlebu, ktorí sa taktiež nehodlajú zúčastniť druhého kola.
Takýto názor je však nesmiernou chybou a obrovským omylom! Lebo v skutočnosti nie je vôbec jedno, kto bude nakoniec prezidentom! A my si teraz ukážme, prečo to nie je jedno a prečo treba ísť znovu zodpovedne voliť.
Slovenský národ si mal možnosť zvoliť v prvom kole prezidentských volieb oveľa kvalitnejšieho, a hlavne pronárodne orientovaného prezidenta, než sú tí dvaja, ktorí sa dostali do druhého kola. Polovička národa však vôbec nešla voliť a druhá polovička dala najviac hlasov Zuzane Čaputovej a Marošovi Šefčovičovi.
Netreba sa však nad tým vôbec rozhorčovať, ani hnevať, pretože sa tak udialo na základe železnej duchovnej zákonitosti. Túto zákonitosť veľmi výstižne definoval Sergej Nikolajevič Lazarev slovami: „To, čo sa deje štátu, nie je určované politikmi, ale energiou samotného štátu, to jest jeho ľudu. Aj keby sa teda objavil nejaký politik, ktorý bude vyzdvihovať najskvelejšie ideály, reálna skutočnosť bude vždy zodpovedať energetike štátu.“
A presne takto isto, doslova a do písmena, sa stalo v prvom kole slovenských prezidentských volieb, ktoré ukázali, že národ ešte vnútorne hodnotovo nedozrel k tomu, aby postavil do svojho čela skutočne hodnotného, a najmä pronárodne orientovaného kandidáta, ktorý by naozaj obhajoval jeho záujmy.
Slovenský národ dokázal, že je ešte stále pod veľkým vplyvom mainstreamových médií a rôznej inej masívnej reklamy. Na základe nich sa rozhodoval a posunul do druhého kola dvoch poskokov západu. Jedného väčšieho a absolútneho (Čaputová) a druhého o trochu menšieho (Šefčovič).
Takáto je voľba slovenského národa na základe jeho momentálnej duchovnej a hodnotovej zrelosti, a to je treba akceptovať. To je totiž oná energia národa, ktorá o všetkom rozhoduje tak, ako o tom hovorí Lazarev.
Z hľadiska hodnotovo a duchovne zrelšej časti populácie je však táto voľba väčšiny národa voľbou medzi väčším, alebo menším zlom. Lenže vnútorne zrelí ľudia musia stáť nohami pevne na zemi, to znamená, že musia brať veci také, aké sú. Ale zároveň musia byť ochotní pomáhať vlastnému národu v každej situácii, v ktorej sa ocitol na základe vlastnej vnútornej nezrelosti.
A preto, keď na základe rozhodnutia národa zostáva v druhom kole prezidentských volieb už len voľba medzi väčším a menším zlom, je povinnosťou vnútorne zrelších ľudí zabrániť väčšiemu zlu.
Už naši dávni múdri predkovia riešili túto dilemu v jednej zo slovenských ľudových rozprávok. A my tento ich postoj môžeme v prípade nadchádzajúceho, druhého kola prezidentských volieb vnímať, ako vyslovené odporučenie.
V spomínanej rozprávke sa hovorí, ako sa vydal mladý kráľovič do sveta, a na svojej ceste prežíval rôzne skúšky. A ako tak raz išiel na svojom zázračnom, hovoriacom tátošovi, všimol si na zemi pierko. Spýtal sa teda svojho tátoša, či ho má zdvihnúť, alebo nie. A on mu odvetil: „Keď ho zdvihneš, bude zle! Ale keď ho nezdvihneš, bude ešte horšie!“
A presne táto istá pravda platí aj pre druhé kolo slovenských prezidentských volieb, čo doslovne znamená: Keď zvolíte Šefčoviča, bude zle! Ale keď ho nezvolíte, bude ešte horšie!
Šefčovič je typický bruselský aparatčík s mierne liberálnou agendou, zatiaľ čo Čaputová je poslušnou bábkou americkej neoliberálnej elity. Tá ju finančne podporila, vyniesla na výslnie, a preto jej bude slepo slúžiť. Čaputová je prepojená so záujmami slovenskej neoliberálnej opozície, z ktorej vzišla, zatiaľ čo Šefčovič je kandidátom vládnej strany Smer, ktorá sa v politike snaží lavírovať tak, aby uspokojila aj západ, ale aby aspoň do určitej miery sociálne pomáhala vlastnému národu.
Politika Smeru nie je neoliberálnym kruhom západu po vôli. Vytvára totiž predsa len určitú bariéru, zabraňujúcu ďalšiemu bezbrehému rabovaniu nášho štátu západom. Dôkazom toho boli protivládne demonštrácie, organizované na pozadí vraždy Jána Kuciaka, za účelom zvrhnutia pre západ nepohodlnej a nedostatočne povoľnej vlády Smeru. V predčasných parlamentných voľbách mala vzniknúť nová, liberálna vláda, zloženej z terajšej opozície, ktorá by bola nešťastím pre slovenský národ, ale veľkým šťastím pre západných chamtivcov. Tí sa totiž chcú zmocniť ešte aj posledných zvyškov toho, čo v našom národe zostalo.
Z tohto pohľadu nie je teda vôbec jedno, či bude prezidentom kandidát neoliberálnych kruhov, ktoré sa pod hlavičkou hnutia „Za slušné Slovensko“ snažili o štátny prevrat, alebo bude prezidentom kandidát Smeru Šefčovič.
Západu to nie je vôbec jedno! Veď sa len pozrite, akú masívnu kampaň robia preto, aby bola zvolená práve Čaputová. A nám Slovákom to má byť jedno?
Vážení voliči slovenskej republiky! Dajte na múdrosť svojich predkov. Tí nám v spomínanom rozprávkovom príbehu zanechali svoje odporúčanie, ktoré sa dokonale hodí práve pre druhé kolo našich prezidentských volieb.
Keď sa teda kráľovič pýtal svojho múdreho, hovoriaceho tátoša, či má pierko zodvihnúť, alebo nie, ten mu odpovedal: „Keď ho zodvihneš, bude zle! Ale keď ho nezodvihneš, bude ešte horšie!“ A po jeho slovách kráľovič nakoniec pierko zodvihol!
A preto vedzte, milí slovenskí voliči, že keď budete voliť Šefčoviča, bude síce zle, ale keď ho nebudete voliť, bude ešte oveľa horšie. A preto, podľa vzoru rozprávkového kráľoviča, ktorý pierko zdvihol, voľte Šefčoviča. Tým totiž budete môcť zabrániť oveľa väčšiemu zlu, ktoré by inak muselo nevyhnutne prísť.
A zabrániť tomuto väčšiemu zlu nie je vôbec tak málo, ako sa nám dnes mnohí snažia nahovoriť. Snažia sa nám totiž nahovoriť, že je v podstate jedno, koho budeme voliť, a preto môžeme pokojne zostať doma a voľby ignorovať. Ale to len preto, aby sme svojimi hlasmi nezabránili väčšiemu zlu, ktoré sa chystá zmocniť nášho národa a vysať ho úplne.
Vážení rozčarovaní voliči, ktorí ste sklamaní z toho, že si slovenský ľud nezvolil toho najlepšieho prezidenta, aký sa nachádzal medzi prezidentskými kandidátmi. Nelámte palicu nad svojim národom a choďte voliť! Lebo voľba, ktorú máte v druhom kole k dispozícii, predstavuje momentálnu zrelosť nášho ľudu. Na niečo lepšie zatiaľ žiaľ ešte nemá.
Choďte preto voliť menšie zlo a nevystavujete svoj národ väčšiemu zlu, než si zaslúži. Majte s ním trpezlivosť, ako ju mali rôzne veľké osobnosti našej dávnej i nedávnej histórie. A on, keď nebude neustále bitý chamtivo číhajúcim zlom, časom nakoniec postupne hodnotovo dozreje a dospeje k tomu, že dokáže rozpoznať tých, ktorí mu chcú naozaj dobre. A týchto ľudí dokáže nie len rozpoznať, ale si ich aj napokon zvoliť do najvyšších riadiacich funkcií svojho štátu.
Ale aj keď sa v dnešnej dobe stále dejú takéto veci, veľa sa o nich nehovorí, ani nepíše, pretože ide o niečo, čo predsa len stojí mimo rámca modernej medecíny, modernej fyziky, alebo moderného, materialisticky ateistického svetonázoru. A tým nie je dobré otriasať a zbytočne znepokojovať obyvateľstvo. Preto vládne tendencia odsúvať tieto veci bokom a ľudí, s nimi nejakým spôsobom spojených, považovať za slušne povedané „iných. Čiže za menej normálnych a istým spôsobom vyšinutých.
Každopádne však takéto veci tu sú a stále budú. A ľudia by mali vedieť, že v podstate nejde o žiadne zázraky, ale o celkom zákonité dianie. O zákonité dianie za spolupôsobenia vyššej duchovnej reality, schopnej ovplyvňovať hmotnosť až do takej miery, že sa to javí ako zázrak.
No a my sa teraz skúsme detailnejšie pozrieť na túto problematiku a zároveň skúsme poodhaliť určité základné zákonitosti mechaniky jej fungovania.
My ľudia žijeme v univerze, v ktorom sú činné a navzájom prepojené dva základné princípy. A síce princíp materiálny a princíp duchovný.
Princíp materiálny predstavuje to fyzicky hmatateľné a materiálne, čo všetci tak dôverne poznáme. A akýmsi vrcholovým reprezentantom tohto princípu je rozum. Rozum, ktorý poznáva materiálny svet a ktorý sa snaží jeho fungovanie logicky vysvetliť a zdôvodniť. Rozum, ktorý skúma zákonitosti hmoty a ich poznanie dokáže využiť v reálny, materiálny prospech ľudstva.
No a rozum samozrejme dokonale pozná, čo je v hmotnom svete reálne, čo je možné a čo je naopak nemožné, neuskutočniteľné a nereálne, pretože fyzikálne zákony materiálneho sveta to nedovoľujú.
Ale ako už bolo povedané, v našom univerze je činný a aktívny aj princíp ducha. Princíp ducha, opierajúci sa o existenciu Stvoriteľa. O existenciu Tvorcu všetkého, a teda aj sveta hmoty. Svet ducha sa nachádza bližšie k Stvoriteľovi, zatiaľ čo svet hmoty je od neho viac vzdialený. Avšak to, čo je Stvoriteľovi bližšie, je nevyhnutne nadradené tomu, čo je od neho vzdialené. Čo je Stvoriteľovi bližšie stojí teda vyššie a čo je od neho vzdialené stojí celkom logicky nižšie.
A práve preto, že princíp ducha stojí nad princípom hmoty, môže duch v mnohých veciach hmotu ovládať. A keď niekedy k takémuto činu dôjde, javí sa to potom ako zázrak. Ako zázračné vyliečenie, alebo ako jav, presahujúci určité fyzické zákonitosti.
No a v tomto priestore, čiže medzi princípom hmoty a princípom ducha žije človek so svojou slobodnou vôľou. A práve na základe svojej slobodnej vôle sa on sám rozhoduje, ku ktorému z dvoch základných princípov sa vo svojom živote prikloní. Na každom jednotlivcovi záleží, ktorý z nich sa rozhodne považovať vo svojom živote za dominantný. Na človeku záleží, či sa vo svojej slobodnej vôle bezvýhradne prikloní len k hmote, alebo bude schopný rešpektovať obidva tieto princípy v pochopení, že to duchovné stojí vyššie, ako hmotné. A preto to aj má mať v našom živote vyššiu prioritu.
Keby sme mali vyjadriť ideálny stav percentuálne, orientácia ľudí na oba spomínané princípy by mala byť päťdesiat na päťdesiat. Takto by to bolo správné a vyvážené.
Ale žiaľ, vnútorný obzor väčšiny ľudí našej planéty, čiže celých sto percent ich záujmu sa zameriava iba na princíp hmotný. Existujú samozrejme určité skupiny obyvateľstva, pre ktoré má duchovný princíp význam. Ale má pre nich význam trebárs len v rozsahu desať percent, zatiaľ čo na deväťdesiat percent sú aj oni zameraní na hmotu. U iných je to zase dvadsať percent záujmu o duchovné a osemdesiat percent záujmu o hmotné. Tie pomery sú rôzne a vznikajú na základe slobodnej vôle ľudí vo výbere toho, koľko dôležitosti sú vo svojom živote ochotní prisúdiť jednej, alebo druhej strane.
No a po tomto nevyhnutnom úvodnom vysvetlení sa už konečne dostávame k objasneniu mechanizmu fungovania zázraku. A ukážme si to na konkrétnom príklade, uvedenom v evanjeliách. Na príbehu Petra, idúceho po mori.
Keď sa raz v noci plavili učeníci v loďke na mori, idúc po hladine sa k ním blížil Kristus. Z diaľky na nich zavolal, by sa nebáli, že je to on. A vtedy ho Peter poprosil, či by mu nemohol ísť v ústrety. A tak, so súhlasom Pána skutočne vystúpil z loďky a kráčal mu naproti po morskej hladine. A nejakú chvíľu sa mu to aj darilo, ale potom sa zľakol a okamžite sa začal topiť. Ježiš prišiel k nemu, podal mu ruku, vytiahol ho do loďky a riekol mu: „Prečo si zapochyboval, ty maloverný?“
Tento príbeh nám hovorí o tom, že človek je schopný za určitých okolností chodiť po vode. Alebo v širšom slova zmysle, že človek je schopný za určitých okolností robiť zázraky.
Otázka je za akých okolností? A tu je odpoveď:
Hmotná a materiálna skúsenosť, reprezentovaná rozumom tvrdí jednoznačne, že po vode sa chodiť nedá. Avšak učeníci boli prostredníctvom osoby Ježiša, kráčajúceho po mori, konfrontovaní s realitou veľkosti ducha, vychádzajúcej s existencie Stvoriteľa.
Peter, vidiaci Ježiša kráčajúceho po mori, celou hĺbkou svojej bytosti uveril v realitu ducha a pomyselná ručička jeho slobodná vôla sa plne posunula do tejto polohy. Vo svojej slobodnej vôli si jednoducho dovolil uveriť, že po vode sa kráčať dá. A jeho momentálna silná viera v moc reality ducha mu skutočne umožnila po vode aj kráčať.
Behom tohto zázraku sa však ručička Petrovej slobodnej vôle pod tlakom dlhoročnej skúsenosti reality hmoty presúva do opačnej polohy. Prejaví sa to ako pochybnosť a on sa začne topiť.
Kristus riekol: „Keby ste mali toľko viery, ako horčičné semienko a povedali by ste hore, aby sa zdvihla a vrhla do mora, stane sa tak!“
To znamená, že keby sme dokázali presunúť ručičku barometra svojej slobodnej vôle do reality ducha a naša pevná viera by sa nezachvela pod tlakom argumentov hmotných skúseností rozumu, mohli by sme konať zázraky. Mohli by sme chodiť po vode, ale čo je oveľa podstatnejšie, mohli by sme si vyliečiť mnoho chorôb, alebo aspoň výrazne eliminovať ich príznaky.
Pri čítaní Starého Zákona mi utkvelo v mysli jedno miesto, kde Hospodin vytýkal istému židovskému kráľovi, ktorý bol chorý a dal si k sebe zavolať tých najlepších doktorov: „Prečo si sa spoliehal viac na lekárov, ako na Mňa?“ Čiže: „Prečo si podľahol tlaku reality hmoty a nemal si dostatok silnej viery v moc reality ducha?“
A to, čo dokáže realita ducha s mnohými ľudskými chorobami je opísané v evanjeliách v podobe mnohých zázračných uzdravení. Keď ich Ježiš konal, vždy sa pýtal dotyčného, či verí, že to môže urobiť. A keď sa chorí uzdravili a jasali nad svojim uzdravením hovoril im: „Vaša viera vás uzdravila!“
To znamená, že keď chorý uveril v nadradenie reality ducha nad realitou hmoty, keď uveril, že uzdravenie, prichádzajúce z ducha môže zvíťaziť nad chorobou tela, jeho viera, čiže jeho vnútorný posun barometra slobodnej vôle do reality ducha mu priniesol uzdravenie.
Prečo o týchto veciach hovoríme? Pretože ani po stáročiach sa na nich nič nezmenilo! Pretože tieto možnosti tu máme stále! Lebo jedine my vo svojej slobodnej vôli rozhodujeme, ktorá z dvoch realít sa pre nás stane kľúčová.
Žiaľ, väčšina ľudstva verí len v realitu hmoty a rozumu. Jedine týmto smerom trvalo ukazuje ručička barometra ich slobodnej vôle. Pre čo sa však rozhodli, to aj majú a v tom aj žijú. A preto sa spoliehajú predovšetkým na lekárov.
Netušia a neveria, že vo stvorení prúdi dobrotivá, liečivá, hojivá a uzdravujúca sila Pána, a že každý človek môže vo svoje vrúcnej prosbe o ňu poprosiť a prijať jej blahodárne účinky. A miera jeho čistoty, pokory a viery určí, akú intenzitu tejto sily bude môcť prijať.
Keď bude jeho pokora hlboká, jeho prosba čistá a jeho viera silná a neochvejná, liečivá sila Svetla sa v ňom bude môcť naplno prejaviť a stane sa zázrak.
Keď bude jeho pokora menej hlboká, jeho duša i jeho prosba menej čistá, a jeho viera menej silná, môže dôjsť aspoň k čiastočnému zlepšeniu jeho problémov.
Ak ale nebude mať žiadnej pokory pred veľkosťou a súcnosťou Pána, ak bude vnútorne vzdialený od čistoty a nebude mať nijakej viery v silu víťazstva ducha nad chorobu tela, potom sa musí spoliehať už len na lekárov.
Milióny ľudí sa zo svojej slobodnej vôle primkli k realite matérie a rozumu. A to až do takej miery, že nie sú schopní vnímať, ba ani len pripustiť existenciou reality ducha so všetkými jej možnosťami doslova zázračného vplyvu na svet matérie. To hmotné a rozumové ich dokonale duševne uväznilo a argumentáciou rozumu všemožne bráni ich osobnosti, aby sa pozdvihla k veľkosti a moci vyššej reality.
Rozum týchto ľudí nájde tisíc dôvodov, prečo sa niečo nedá a prečo je to nezmysel. Rozum totiž nechce zo svojich spárov nijaký spôsobom pustiť takto zotročenú osobnosť človeka v strachu, aby poznaním veľkosti reality ducha napokon radostne nezbúral všetky väzenské múry, ktoré okolo neho vystaval rozum. Aby sa v nijakom prípade nestal pánom nad hmotou, prostredníctvom svojho plného príklonu k realite ducha. Ale aj pánom nad vlastným rozumom, obmedzujúcim a spútavajúcim jeho osobnosť.
PS. Hovorili sme o tom, že človek má vo svojom živote venovať päťdesiat percent svojej pozornosti veciam materiálnym a päťdesiat percent veciam duchovným. Čo ale konkrétne má obsahovať tých päťdesiat percent pozornosti, zameraných na realitu ducha?
V prvom rade to zahŕňa osobný rozvoj všetkých vysokých a ušľachtilých cností, ako je napríklad spravodlivosť, čestnosť, dobro a podobne. Okrem toho to má byť aj rozvoj poznania Vôle Pána, ktorá sa premietla do stvorenia vo forme zákonov univerza. A je základnou povinnosťou človeka poznávať tieto zákony a naučiť sa žiť s nimi v súlade. Naučiť sa ich zohľadňovať vo svojom každodennom živote.
Ak totiž bude človek takto činiť, potom pozná, že zázraky, v ktorých duch víťazí nad hmotou nie sú nijakými činmi ľubovôle, ale dôsledne logickým dianím, prebiehajúcim v rámci vyššie spomínaných zákonov stvorenia. Lebo absolútne nič, čo sa deje vo stvorení, preniknutom zákonmi Najvyššieho, sa nemôže diať mimo rámca týchto zákonov. V ich rámci je duchovne znalý človek schopný učiniť mnoho naozaj neuveriteľných vecí, ktoré sa z hľadiska súčasnej, všeobecnej materialistickej obmedzenosti javia ako zázraky.
Avšak takýto znalý človek si je zároveň dobre vedomý, že nie je v nijakom prípade uskutočniteľné to, čo nejakým spôsobom presahuje rámec týchto zákonov. Čo je len obyčajnou fantáziou a neopiera sa o ich účinky. Takéto zázraky, totožné s ľubovôľou, bez opory v zákonoch stvorenia nie je teda možné vôbec uskutočniť, a človek na určitej duchovnej výške si je toho dobre vedomý. Avšak na takúto duchovnú výšku sa môže vypracovať jedine vlastnou, vážnou snahou o poznanie fungovania zákonov univerza, ktoré sú prejavom Vôle Najvyššieho.
Naši predkovia žili do revolúcie rozumu, vedy a techniky v súlade s prírodou. Môžeme im závidieť čistotu prostredia a skromnosť. No nazrime spolu do tohto obdobia. V našich očiach sa zdá tento svet idylicky správny. Život v roku mal presné pravidlá. Sialo a žalo sa v rovnakom období. Pravidelnosť a rituály sviatkov udržovali pocit istoty a komunity.
Boli však títo ľudia oddaní vyšším nehmatateľným mociam slobodní a šťastní?
Na ich dobu, keď nepoznali zázraky rozumu a humanity, môžeme skonštatovať, že žili s ťažkým pocitom, že šťastní budú až po smrti. Po období kresťanizácie našich pohanských predkov, až v nebi.
Čo to znamenalo?
Naša slovenská minulosť nesie mnoho hriechov - bosoráctvo, exkomunikovanie, vyhnanie prespaniek z komunity, zabíjanie nezdravo narodených detí, liečenie moru modlidbami. V neskoršom období sa udávačom poriadku a osudu stali aj cirkev a feudálni páni. Kto sa neriadil pravidlami a osudom daným z vyššej moci, nepochodil dobre. Aj v tomto období žili ľuda, ktorí cítili, že to nie je správne. Že človek má moc nad svojim osudom. Že ich nezrazí blesk k zemi v momente, keď zanevrú na myšlienku najvyššieho ako strojcu ich osudu.
Neostalo niečo z agrárnej kultúry našich predkov hlboko zakorené v slovenskej duši?
Je povinnosťou našej generácie šíriť rozum. Duchovno nie je len o modlení a dogmatickom poslúchaní nariadení najvyššieho. Duchovno sa dá nájsť v rozume. Pátračom sa otvoria brány vedomia v nových a hlbších odtieňoch. Slepo veriť a racionálne nepochybovať nás hádže do minulosti, doby temna. Robí z nás nešťastných ľudí neschopných vziať osud do svojích rúk.
Len slobodný človek, ktorý si je vedomý zodpovednosti za svoj život, môže napredovať. Až keď nás naše úspechy a neúspechy prinútia sa zastaviť, rozjímať a pouvažovať, až vtedy sa môžeme posunuť ku komplexnej bytosti. A kto počúva seba, svoje vnútro, až ten sa dokáže otvoriť komunite a spoločnosti. Lebo šťastný jedinec = šťastná spoločnosť. Dajme šancu rozumu.
Skutočná pravda je však taká, že tieto kruhy, nachádzajúce sa zväčša na západe, nenechávajú nič na náhodu, ale oni sami veľmi aktívne tento druh takzvaných oranžových revolúcií organizujú a štedro finančne i mediálne podporujú. Robia tak prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií, nachádzajúcich sa v daných krajinách, v ktorých potrebujú urobiť politické a spoločenské zmeny, dokonale vyhovujúce ich zištným, mocenským a ekonomickým záujmom.
A ako už bolo naznačené, významným spolupôsobiacim činiteľom v tomto procese sú samozrejme rôzne médiá, nachádzajúce sa vo vlastníctve týchto svetových mocenských kruhov.
A tak je prostredníctvom médií a prostredníctvom štedro zo západu dotovaných mimovládnych organizácií postupne formované spoločenské povedomie požadovaným smerom. A nič netušiace masy naivne, a pod pláštikom tých najvzletnejších ideálov, podliehajú ich manipulácii. Vychádzajú do ulíc a zapájajú sa do rôznych protestov a revolúcií v márnej ilúzii, že tým dosiahnu zlepšenia stavu spoločnosti.
Netušia ale, že sú iba zmanipulovaným nástrojom v rukách niekoho iného, kto sa prostredníctvom slepého nadšenia más v ich iluzórnom boji za dobro, snaží dosiahnuť svoje vlastné politické a následne ekonomické, zištné a sebecké ciele. A ak sa to podarí a týchto politických zmien bude dosiahnuté, čoskoro potom bude oklamaný a okradnutý celý národ. A to samozrejme i vrátane naivných más, bojujúcich za iluzórne dobro na námestiach na objednávku mocných.
Základným znakom tohto typu revolúcií je neutíchajúca pozornosť médií. A to či už domácich, alebo zahraničných podobne, ako tomu bolo pri protestoch „za slušné Slovensko“ po vražde novinára Jána Kuciaka.
Ak sa ale nejakým revolúciám dostáva minimálnej mediálnej pozornosti aj napriek ich dlhému trvaniu a veľkému množstvu účastníkov, ak sa v tomto smere len sem tam objaví nejaká sporadická a drobná správa, potom si môžeme byť istí, že ide o revolúciu druhého typu. Že ide o revolúciu pravú a skutočnú. O revolúciu ľudovú, povstávajúcu skutočne zdola, a nie organizovanú na objednávku mocných. No a revolúciou takéhoto typu je aj revolúcia žltých viest vo Francúzsku.
Je samozrejme správne, že sa ľud začína búriť voči arogancii najmocnejších, ktorí parazitujú na národoch a snažia sa čoraz viacej okliešťovať ich sociálne istoty a práva. Ide o spravodlivý boj, pretože ľudia sú povinní postaviť sa proti zlu, ktoré sa okolo nich rozmáha. Lebo každý, kto sa proti nemu nepostaví, sa previňuje tým, že mu svojou apatiou a nezáujmom o veci verejné poskytuje priestor k tomu, aby mohlo pôsobiť a čoraz viacej sa rozmáhať.
Takýto vonkajší boj je však len jednou stranou mince! Druhou a doposiaľ nepoznanou stranou mince je skutočnosť, že ak má byť revolúcia ľudu úspešná, musí byť komplexná. To znamená, že popri nevyhnutnom vonkajšom boji ju musí doprevádzať aj vnútorná, revolučná zmena hodnôt. Inak sa totiž vonkajšou revolúciou vôbec nič nezmení. Bez vnútornej, revolučnej zmeny hodnôt sa zmenia len vládnuce figúrky.
A keby sa snáď zmenil hoci aj celý systém, aj tak to všetko časom napokon dospeje k novej forme útlaku más, pretože masy ľudí sa vnútorne hodnotovo vôbec nezmenili a neobrodili. Lebo popri svojej snahe o vonkajšiu revolúciu zároveň spolu s ňou súbežne neuskutočňovali aj revolučnú zmenu vnútorných hodnôt.
Treba totiž vedieť, že neúnosný stav spoločnosti, voči ktorému vo Francúzsku povstal odpor žltých viest, bol v skutočnosti privodený práve hodnotami, ktoré dnešné Francúzsko, ale aj široké svetové spoločenstvo vo všeobecnosti uznáva. A sú to hodnoty zisku, peňazí a osobného prospechu. Hodnoty majetkov, moci a slávy. Hodnoty konzumu, užívania si a bezduchej zábavy. Hodnoty materializmu, bez snahy poznávať, chápať a svojim živom sa približovať k pravým hodnotám ducha.
Toto je tým, o čo ľudia vo všeobecnosti usilujú a čo svetové spoločenstvo doslova fascinuje. Avšak práve všeobecné uctievanie týchto hodnôt privodilo stav, v ktorom sa v súčasnosti francúzska spoločnosť nachádza. A neúnosnosť tohto stavu, s jeho systémom moci, utláčajúcim masy, vyhnal žlté vesty do ulíc, aby to zmenili.
Zmeniť však treba nie len charakter vlády, ale predovšetkým hodnoty, ktoré majú tento neúnosný stav na svedomí. To znamená, že všetky hodnoty, spomínané vyššie, ktoré majú svoju cenu, musia byť z hodnotovej hierarchie spoločnosti odsunuté z ich prvého miesta na miesto druhé. A na prvé miesto musia byť dosadené skutočné a pravé hodnoty! Hodnoty cti, spravodlivosti, ľudskosti, ušľachtilosti, dobra a skromnosti, ktoré musia byť jednotlivcami i celou spoločnosťou preferované a podporované v každodennom jednaní. Ba dokonca i v myslení a v nastavení celkového spoločenského povedomia. Až za nimi má nasledovať všetko to, čo je dnes považované za prvoradé. Toto je revolúcia hodnôt, ktorá musí prebiehať súbežne s vonkajšou revolúciou žltých viest vo Francúzsku, pretože inak sa takmer nič nezmení.
Celé si to ukážme na príklade choroby. Každá choroba má svoje duchovné, vnútorné príčiny, a keď sa chceme skutočne vyliečiť, našou úlohou je poznať ich a snažiť sa zodpovedajúcim spôsobom vnútorne zmeniť.
Napríklad pri anémii, čiže chudokrvnosti, sú duchovnou príčinou tohto problému nerozhodné a polovičaté postoje, málo radosti, strach zo života, alebo pocit, že nemám žiadnu hodnotu. Tieto duchovné príčiny anémie by mal človek odstrániť tým, že sa začne naplno tešiť zo života a že sa začne snažiť mať život rád taký, aký je.
No a popri podobnom odstraňovaní vnútorných, duchovných príčin pri akejkoľvek inej chorobe, môžeme samozrejme využívať aj všetky vonkajšie spôsoby liečenia, ktoré nám poskytujú najmodernejšie výdobytky súčasnej medecíny. Alebo môžeme využívať aj rôzne alternatívne metódy, ak im veríme viac, ako oficiálnej medecíne. Najdôležitejšie však je, že jedine vtedy, keď sa liečime komplexne, čiže zvnútra i zvonka, môže byť naše vyliečenie skutočné a trvalé.
Žiaľ, súčasný materializmus má na svedomí to, že moderná medecína sa obmedzuje len na potláčanie vonkajších dôsledkov a ignoruje duchovné príčiny vzniku chorôb, ktoré by mal začať pacient sám osobne meniť, aby mohla byť liečba komplexná a tým aj efektívna. Výsledkom dnešnej materialistickej obmedzenosti vnímania reality je preto jednostrannosť, ktorá nemôže priniesť človeku trvalé vyliečenie. Robí z neho len doživotného konzumenta liekov a tým doživotného zákazníka farmaceutických spoločností.
A presne takto isto je to aj s revolúciou žltých viest vo Francúzsku. Aj tu musí popri vonkajšom revolučnom snažení prebiehať zároveň i vnútorná, revolučná zmena nesprávneho rebríčka hodnôt. To znamená, že na vrchol hodnotovej hierarchie sa v ľuďoch musia dostať hodnoty prvoradé. A naopak, hodnoty druhoradé, ktoré sú na vrchole dnes, musia v životoch ľudí zaujať svoje správne miesto. Jedine takýmto spôsobom je možné spoločnosť skutočne ozdraviť. Ak však k tomu nedôjde a všetko sa sústredí len na vonkajšiu zmenu, každá revolúcia sa stane kontraproduktívnou a zbytočnou, čo nakoniec ukáže čas.
Milan Rastislav Štefánik, spojený s francúzskym národom, pretože bol francúzskym generálom povedal: „Nech je každý z vás lepší, ako bol včera a vlasť vaša bude veľká a slávna.“
Tieto nadčasové slová je možné adresovať všetkým národom a všetkým súčasným i budúcim revolucionárom. Vo vzťahu k revolučným masám všetkých čias znamenajú totiž asi toto:
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň čestnejšími a spravodlivejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť čestnosť a spravodlivosť. Lebo ak sa vy sami nestanete čestnejšími a spravodlivejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou spravodlivejšej a čestnejšej spoločnosti nedosiahnete.
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň poctivejšími a ľudskejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť poctivosť a ľudskosť. Lebo ak sa vy sami nestanete poctivejšími a ľudskejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou poctivejšej a ľudskejšej spoločnosti nedosiahnete.
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň morálnejšími a mravnejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť mravnosť a morálka. Lebo ak sa vy sami nestanete morálnejšími a mravnejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou mravnejšej a morálnejšej spoločnosti nedosiahnete.
Všetko, čo okolo seba vidíte, je konečné. Je dočasné. V určitom momente to vzniklo a od okamžiku svojho vzniku pomaly, ale isto speje k zániku. Týka sa to ľudí, zvierat, rastlín, ale aj našej planéty, Slnka a celého okolitého vesmíru. Týka sa to však zároveň nie len sveta najhrubšej hmoty, ktorú vidíme, ale aj celého obrovského sveta hmoty jemnejšej, ktorú síce nevidíme, ale do ktorej odchádzajú naše duše po smrti, čiže po odložení fyzického tela. Aj táto jemnejšia hmotnosť, takzvaná jemnohmotnosť, podlieha zániku úplne rovnako, ako všetko ostatné, čo je hmotné.
No a v tomto obrovskom, ale konečnom svete hrubohmotnosti a jemnohmotnosti, sa pohybujú ľudskí jedinci prostredníctvom svojej slobodnej vôle. Na základe slobodnej vôle sa rozhodujú, kam povedú ich životné cesty. Rozhodujú, aké hodnoty budú preferovať a čo bude pre nich prioritné. Na základe svojej slobodnej vôle si formujú postoje k iným a vytvárajú si vlastnú životnú filozofiu.
Takýmto spôsobom konajú ľudia nie len vo svete hrubohmotnosti, ale aj vo svete jemnohmotnosti, kam odchádzajú po svojej fyzickej smrti. Aj tam určuje ich ďalšie smerovanie jedine ich vlastná slobodná vôľa. A potom sa zase opätovne rodia do hmotného sveta, a takto to pokračuje stále dookola. Stále dookola, ale nie donekonečna, pretože žijeme v univerze, ktoré je konečné.
Keby však jestvovalo jedine toto konečné univerzum, s jeho konečnou hrubohmotnou a konečnou jemnohmotnou časťou znamenalo by to, že naše bytie by bolo časovo vymedzené iba jeho trvaním. Znamenalo by to, že s nevyhnutným zánikom nášho univerza by v ňom museli zároveň zaniknúť aj milióny ľudských bytostí, ktoré sa v ňom nachádzajú.
Všetci ľudia by však mali vedieť, že ich bytie nie je vôbec podmienené nevyhnutným zánikom univerza. Mali by vedieť, že sú práve prostredníctvom svojej slobodnej vôle schopné vymaniť sa z pominuteľnosti univerza, a tak uniknúť svojmu rozkladu v ňom. Mali by vedieť, že nad pominuteľnosťou hrubohmotnej a jemnohmotnej časti stvorenia sa nachádza večná a nepominuteľná ríša Ducha. A práve k nej by mal začať človek, nachádzajúci sa či už v hrubohmotnej, alebo jemnohmotnej časti univerza, smerovať kormidlo svojej slobodnej vôle ak chce, aby sa zachránil a unikol nevyhnutnému zániku hmotného sveta.
Aby sme to celé dokonale pochopili, ukážme si to na veľmi rukolapnom príklade. Predstavme si more, z ktorého sa týčia štyri piliere. Na pilieroch je umiestnené veľké akvárium. V akváriu žijú ryby, a pretože je veľké, ich život je na nerozoznanie podobný životu rýb v mori.
Má to samozrejme jeden háčik. Slnko nad akváriom hreje a voda z neho sa pomaly odparuje. Proces odparovania je ale tak pomalý, že je takmer nebadateľný. Avšak v dlhšom časovom horizonte je očividne badateľný.
A pokles pokračuje stále ďalej a ďalej, čo v konečnom dôsledku znamená, že akvárium napokon celkom vyschne a všetky ryby v ňom zahynú na jeho dne.
A predsa ryby v akváriu zahynúť nemusia! Nemusia, ak si uvedomia situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Ak si uvedomia, že žijú v akváriu a život v ňom je časovo determinovaný postupným odparovaním jeho hladiny. Toto poznanie znamená pre „vedomé“ ryby jediné: musia z akvária vyskočiť!
V prvom rade teda musia pochopiť, v akej situácii sa nachádzajú a potom, na základe svojho slobodného rozhodnutia, sa musia odhodlať k rozhodujúcemu skoku von z pominuteľnosti života v akváriu, do večnosti a nepominuteľnosti života v mori.
A čím skôr k tomuto poznaniu a rozhodnutiu dospejú, tým lepšie. Lebo čím dlhšie im to bude trvať, tým väčšiu námahu bude treba vynaložiť ku skoku do mora ponad okraj akvária.
Pri dlhodobom váhaní sa totiž nakoniec môže stať, že hladina vody bude tak nízka, že všetky ryby pochopia, že sa musia dostať von, aby sa zachránili. Avšak okraj akvária už bude tak vysoko a vody v ňom tak málo, že oslobodzujúci skok von nebude možný. Ryby budú potom odsúdené už len na zúfalé plahočenie v čoraz viacej ubúdajúcej vode, aby nakoniec všetky biedne zahynuli.
A presne takto isto je to aj s ľudmi, žijúcimi v akváriu pominuteľného univerza. Plávajú si v ňom sem a tam na základe vlastnej slobodnej vôle, a nechcú si uvedomiť fakt nevyhnutnej pominuteľnosti priestoru, v ktorom žijú.
Z mora večnosti, z nepominuteľnej ríše Ducha, k ním bolo poslaných do pominuteľnej hmotnosti mnoho poslov, vrátane samotného Syna Najvyššieho, aby sa im dostalo poznania reality, v ktorej žijú. Aby sa na základe tohto poznania a uvedomenia si svojej situácie dokázali včas odhodlať ku skoku z akvária univerza do mora večnosti.
Lebo uskutočniť tento skok nie je vôbec také jednoduché. Dostatočné množstvo sily k nemu totiž môže dať človeku len sila dobra a cností, o ktoré sa vážne vo svojom živote usiloval. Lebo len človek dostatočným spôsobom spravodlivý, čestný, láskavý, ohľaduplný, ušľachtilý a čistý môže nazhromaždiť toľko potrebnej sily, aby sa prostredníctvom nej mohol jediným skokom preniesť ponad okraj akvária pominuteľnosti do mora večnosti.
Žiaľ, na svete je len veľmi málo ľudí, ktorí si uvedomujú, v akej situácii sa nachádzajú. Ľudí, ktorí sa vedome zdokonaľujú v cnostiach, zhromažďujúc silu, potrebnú k ich rozhodujúcemu skoku na slobodu.
Milióny ľudí nášho sveta žijú v tomto smere v smrtonosnej nevedomosti. Na základe vlastnej slobodnej vôle sa ženú za najrozličnejšími osobnými prioritami a sú slepí a hluchí voči všetkému ostatnému. Plne prepadli životu v hmotnom akváriu a nič iného ich nezaujíma. Zaujímajú ich len peniaze, majetky, zábava, konzum a užívanie si. Ich duševný obzor a ich vnímanie sveta je obmedzené iba stenami materiálnej reality. Iba stenami materiálneho akvária. A je úplne jedno, či sa nachádzajú v jeho hrubohmotnej a fyzickej časti, alebo v jeho časti jemnohmotnej. Všade tam stoja z vlastnej vôle na princípoch fatálnej materialistickej nevedomosti o skutočnom dianí, uprostred ktorého stoja.
Ale čas pomaly plynie a hladina vody v akváriu klesá! A to znamená, že všetci ľudia budú každým novým dňom potrebovať vždy väčšiu silu na to, aby dokázali ako ryby preskočiť ponad okraj akvária pominuteľnosti a zachrániť sa v mori večnosti.
A nakoniec príde deň, kedy to už nebude možné! Deň, kedy pre enormne nízku hladinu bude okraj akvária už tak vysoko, že ho nebude možné prekonať. Bude to deň, kedy pasca matérie zaklapne! Deň, kedy všetkým, z vlastnej slobodnej vôle v hmote uväzneným ľuďom zostane už len plač a škrípanie zubov. A tento deň sa blíži! Nevedomí mu kráčajú v ústrety vo svojej nevedomosti, a ich osud je spečatený!
Avšak ty človeče, staň sa vedomým! Uvedom si konečne, aká je realita, v ktorej sa nachádzaš. Zdokonaľuje sa preto v konaní dobra, v cnostiach a v dbaní na ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Zhromažďuj týmto spôsobom silu, nevyhnutne potrebnú k rozhodujúcemu skoku z pominuteľnosti hmoty do nepominuteľnosti Ducha. K rozhodujúcemu skoku zo smrti hmoty do večnosti Ducha! Lebo čas sa kráti!
Úvahy o živote
Registrovaný a prihlásený užívateľ má možnosť jednotlivé príspevky hodnotiť.
Diskutujúci odoslaním príspevku potvrdzuje súhlas s Kódexom diskusie
othon | 16.8.2018 16:17
Horúčavy odhaľujú obludný egoizmus našej civilizácieVonku, v prírode vládnu extrémne horúčavy a medzi ľuďmi vládne zase extrémna hlúposť, ktorá pramení z ich nekonečného sebectva. Chcete dôkaz? Na vlastné uši si ho môžete vypočuť takmer vždy, keď si naladíte nejaké komerčné hudobné rádio. Súčasťou tohto typu rádií totiž bývajú krátke správy s predpoveďou počasia. No a práve o predpoveď počasia ide! Jednu z nich som si vypočul a musel som okamžite napísať tento text.
Všetci vieme, že prázdninové mesiace sú obdobím vrcholu leta, čo sa prejavuje horúčavami a suchom. Tak tomu bolo aj 17.7. 2018, kedy som náhodou zachytil inkriminované správy. Vonku všetko pomaly vysychalo, chradlo a živorilo. Už dlhšie výdatne nenapršalo, bolo veľmi teplo a sucho, s výrazným deficitom vlahy. Kukuriciam sa od sucha stáčali listy, vysychali tekvice, zemiaky i ostatné plodiny. Celá príroda až doslova prahla po vlahe a čakala na ňu ako na požehnanie.
No a za tohto stavu oznamoval v predpovedi počasia bodrý hlas moderátora, že žiaľ, počasie sa zhorší, zamračí sa a na väčšine územia bude hroziť dážď.
Tieto jeho slová sú svedectvom neuveriteľného sebectva a fatálneho odtrhnutia od reality. Dotyčný pán a jemu podobní totiž vnímajú každý dážď počas leta ako hrozbu.
Ale hrozbu čoho? No predsa ich osobných voľnočasových aktivít! Ako nebezpečnú hrozbu ich piknikov, výletov, grilovačiek, žúrov, hudobných festivalov a iných príjemných spôsobov letného užívania si. Podľa tohto druhu konzumne zameraných ľudí by bolo najlepšie, keby stále svietilo slnko s teplotou okolo tridsať stupňov. To by bolo leto, aké má byť a aké by im dokonale vyhovovalo. Dážď je pre nich hrozba, pretože im znepríjemňuje ich plány, alebo ich dokonca dakedy celkom znemožňuje.
Títo ľudia totiž vôbec netušia, a ani ich to nezaujíma, že rastlinné produkty, ktoré sú pestované pre našu obživu potrebujú optimálny počet slnečných dní, ale aj optimálne množstvo zrážok a vlahy. A to kvôli tomu, aby mohlo byť všetkého hojnosť na našom stole.
K jednoduchosti takéhoto pochopenia však títo ľudia nikdy nedošli, pretože oni predsa nakupujú v obchodných reťazcoch a tam je vždy dostatok všetkého. Súvis dažďa s týmto dostatkom vôbec nechápu a ani nad tým nikdy neuvažovali.
Ale všetko je inak! Avizovaná „hrozba“ dažďa, ktorá sa potom naozaj na základe spomínanej predpovede počasia naplnila, nebola vôbec žiadnou hrozbou, ale požehnaním. Veľkým požehnaním pre prírodu a všetko rastlinstvo, ktoré mohlo konečne doplniť aspoň časť svojho deficitu vlahy, a ktoré si po ochladení mohlo aspoň na chvíľu odpočinúť od horúčav.
Celá táto záležitosť nám ale ukazuje oveľa viac, než sa na prvý pohľad zdá. Ukazuje nám neuveriteľnú hĺbku sebectva mnohých súčasných ľudí, ktorí vnímajú realitu života jedine cez prizmu toho, čo je pre nich osobne výhodné, pričom nie sú schopní chápať širšie súvislosti života.
Nie dážď je hrozbou milí priatelia! Vy sami, s vašim úzkoprsým zmýšľaním a sebectvom ste hrozbou pre tento svet! Lebo vo svojom egoizme a absolútnej odtrhnutosti od reality vidíte hrozbu tam, kde ide v skutočnosti o požehnanie. Vidíte teda zlo tam, kde ide o dobro. A naopak, to čo vy osobne považujete za dobro, je v skutočnosti len vašim vlastným sebectvom, a teda zlom.
Je však katastrofou, že tento konkrétny príklad, ktorý tu spomíname, je obrazom vzťahu mnohých ľudí k celému životu ako takému. Podobne sebeckým spôsobom totiž neuvažujú len vo vzťahu k počasiu, ale vo vzťahu ku všetkému. Je tým poznačená celá ich štruktúra myslenia, ako aj ich základná hodnotová orientácia.
Po celý svoj život preto žijú v kráľovstve krivých zrkadiel, v ktorom im ich egoistické zameranie iba na seba samého kriví vnímanie skutočnej reality. A preto v mene svojho sebeckého kultu takzvaného „dobra“ pustošia prírodu, drancujú planétu a vykorisťujú ľudí. Deje sa tak pre ich „dobro“ a ich blahobyt, ktoré sú v skutočnosti len sebeckou bezohľadnosťou, neschopnou vnímať, ako všetkému okolo seba ubližujú.
Takáto je pravda o našom svete a na našej civilizácii. Takáto je pravda o egoisticky bezohľadných ľuďoch nášho sveta, ktorí chcú žiť naplno a užívať si. To je pre nich hlavným meradlom vecí! To je rozhodujúce! Všetko ostatné je vedľajšie a nezaujímavé.
Ako ale nazvať takéto bytosti? Ako ich označiť a ako ich pomenovať? Sú to naozaj ľudia? Lebo pravá ľudskosť, skutočná ľudskosť začína až tam, kde sme schopní povzniesť sa nad svoje vlastné, sebecké záujmy.
Pravá ľudskosť začína až tam, kde sme schopní vnímať všetko živé okolo nás v širších súvislostiach a nie iba cez prizmu vlastných sebeckých prianí. V súvislostiach toho, že nie moje priania sú stredom vesmíru a meradlom všetkých vecí, ale že každý z nás je drobnou súčasťou veľkého celku univerza. A podstata ľudskosti spočíva v chcení dobra tohto veľkého celku. V chcení dobra, ktoré prináša požehnanie všetkým bytostiam a berie ohľad na všetko, čo je jestvuje.
Hľadieť iba na svoje vlastné dobro a svoje vlastné priania bez ohľadu na čokoľvek iného je naopak nešťastím a hrozbou nášho sveta. Je to niečo úbohé a nízke, čo nás ľudsky devalvuje a znehodnocuje.
Buďme preto ľuďmi a nie sebcami! Myslime ako ľudia, hovorme ako ľudia, jednajme ako ľudia a vnímajme svet ako ľudia!
A zároveň nebuďme povrchnými! Povrchne neprijímajme najrozličnejšie konzumné hlúposti, ktoré sa do nás snažia zo všetkých strán hustiť a ktorých nekritickým prijímaním pozvoľna degeneruje naša ľudskosť.
Buďme ľuďmi a nikdy nezabúdajme, že skutočná ľudskosť začína až tam, kde je v mysli, vo vedomí a v jednaní rozhodujúce dobro celku. Lebo keď sa bude dariť celku, bude sa dariť aj všetkým jeho častiam, teda aj nám osobne.
Ak však budeme poškodzovať celok našimi osobnými prianiami, ak ich budeme uskutočňovať na jeho úkor, nepredstaviteľná sila celku univerza sa začne pozvoľna stavať proti nám. Začne sa proti nám búriť, začne nás biť a nakoniec, ak sa ani pod údermi prírodných síl nespamätáme a nezbavíme vlastného sebectva, budeme musieť byť v prirodzenej sebaobrane celku vymazaní z povrchu zemského, i celého tohto stvorenia, ktorému svojim egoistickým vnímaním dobra iba škodíme.
vlkodlak | 17.8.2018 20:06
už to othoň!
othon | 21.9.2018 15:44
Americkí filmoví hrdinovia odporúčajú: dajte na svoj inštinkt! A majú pravdu!Ak sledujete filmy americkej produkcie, môžete sa často stretnúť s týmto odporúčaním. Vždy totiž, keď ide o nejaké závažné rozhodnutie o živote a smrti, koná hlavný hrdina na základe svojich inštinktov. A koná na základe nich aj z toho dôvodu, že niet času veci premyslieť a zvážiť, ale je treba jednať okamžite. A aj napriek absencii racionality, ktorá by to jednoducho nestihla, je toto inštinktívne jednanie správne a prináša zdar.
Pretože je to naozaj veľmi zaujímavý fenomén, skúsme sa naň pozrieť trochu podrobnejšie a ukážme si, o čo tu vlastne v podstate ide.
Hoci sa to v amerických filmoch nazýva inštinkt, v skutočnosti nejde o žiaden inštinkt, pretože ten majú iba zvieratá. U človeka to môžeme nazvať intuíciou, tušením, alebo vyciťovaním.
Zviera postráda rozumovú zložku osobnosti a preto je celé jeho konanie iba inštinktívne. Inštinkty sú impulzy najvnútornejšej podstaty zvieraťa, ktoré mu signalizujú, ako v danej situácii jednať čo najsprávnejšie. A keďže, ako už bolo povedané, zviera postráda racionálnu zložku osobnosti, koná vždy na základe inštinktov, a preto koná vždy správne. To jest tak, ako v danej situácii najlepšie vie. Z tohto dôvodu sú zvieratá vždy prirodzené, spontánne a pokiaľ žijú vo voľnej prírode aj zdravé. Vždy totiž konajú v súlade so sebou samými, čiže so svojou najvnútornejšou podstatou, ktorú prostredníctvom inštinktov bezvýhradne rešpektujú.
Zo znalostí týchto skutočností sa môže človek poučiť a využiť ich vo svoj prospech. Vo svoj prospech v tom zmysle, že ak bude aj on vždy jednať v súlade so svojou najvnútornejšou podstatou, bude jednať vždy správne a bude správne zvládať aj tie najkomplikovanejšie a najnebezpečnejšie životné situácie rovnako úspešne, ako sa to darí mnohým hrdinom amerických filmov.
Prvé, čo si je ale treba uvedomiť je skutočnosť, že najvnútornejšia podstata zvieraťa a najvnútornejšia podstata človeka sú rozdielne. To je na prvý pohľad zrejmé. U zvierat ide o podstatu bytostnú a u človeka podstatu duchovnú.
Zvieratá i ľudia žijú síce v hmotnom svete a majú hmotné telá, ale ich vnútorná podstata nie je ani u jedných, ani u druhých z tohto hmotného sveta. Zvieratá so svojou bytostnou vnútornou podstatou pochádzajú z bytostnej ríše a ľudia so svojou duchovnou podstatou z duchovnej ríše. A táto podstata zvierat a podstata ľudí vstupuje do hmotného sveta, aby sa v ňom vyvíjala, rástla a dozrievala prostredníctvom zdolávania ťažkostí, prekážok a výziev hmotného sveta.
Ak zvieratá, ale aj ľudia zostanú v hmotnom svete v spojení so svojou najvnútornejšou podstatou, ich podstata, pochádzajúca zo sveta nadhmotného a preto schopná nadhľadu nad hmotou, im bude vždy neomylne ukazovať, kadiaľ majú viesť ich cesty hmotnosťou, aby sa im darilo a aby na nich správnym spôsobom vnútorne rástli a dozrievali.
Zásadný problém u ľudí však spočíva v tom, že na rozdiel od zvierat majú aj rozum, ktorý im má uľahčovať ich život v hmotnosti. Avšak pri všetkých pozitívach, ktoré rozum ľudskej civilizácii priniesol, sa stal pre nás zároveň nešťastím v tom, že nám rozvinutá rozumovosť znemožnila čistý a bezprostredný kontakt s vlastnou, najvnútornejšou duchovnou podstatou. Ľudský myšlienkový život sa stal totiž až tak veľmi intenzívnym, že prehlušil všetko ostatné. Z ľudí sa stali len ľudia rozumu, bez spojenia a kontaktu so svojou najvnútornejšou duchovnou podstatou. Namiesto dvoch darov, ktoré mali aktívne využívať ku svojmu prospechu, čiže daru rozumu a daru ducha, využívajú len jeden a ten druhý zapudili.
A preto robia ľudia všetky svoje zásadné životné rozhodnutia už len na základe svojho rozumového zvažovania, pretože svoje spojenie s vlastnou najvnútornejšou podstatou prostredníctvom impulzov citu, prostredníctvom tušenia, prostredníctvom intuície i prostredníctvom svedomia stratili.
Ako už ale bolo naznačené, rozum je nástrojom na uľahčenie života človeka v hmotnosti. Rozum dokonale rozumie hmote a dokáže ju ovládať, pretože on sám je hmotný. To je na jednej strane klad, ale na druhej strane zároveň zápor, pretože rozum nemá potrebný nadhľad nad hmotnými a materiálnymi vecami, a preto na všetko nazerá iba z krátkodobého a ohraničeného hľadiska. Rozum je zároveň chladne racionálny a nevníma morálny rozmer vecí a celého bytia ako takého. Chladná rozumová racionalita bez patričných morálnych mantinelov však vyprodukovala také ľudské vlastnosti, ako je bezohľadnosť, nenávisť, nespravodlivosť, závisť, chamtivosť, zvrhlosť a mnohé iné. No a život v súlade s týmito „hodnotami“ prináša ľudstvu neustále konflikty, násilie, vojny, drancovanie, vykorisťovanie, vraždenie, biedu, neznášanlivosť, a tak ďalej, a tak ďalej.
Z uvedených negatívnych skutočností je teda zrejmé, že človek na rozdiel od zvierat nekráča svojim bytím správne, pretože nevytvára svet harmónie, ako je tomu v prírode.
A predsa z času na čas, trebárs v niektorom z amerických filmov vyvstane z hlbín zabudnutia tá najzásadnejšia pravda ľudského bytia, spočívajúca v poznaní, že človek sa má riadiť svojimi inštinktmi. Že jedine takto je to správne a jedine toto môže priniesť zdar.
My už teraz vieme, že u človeka to nie sú žiadne inštinkty, ale podnety ducha vo forme intuície, tušenia, svedomia a impulzov citu. Ich prostredníctvom je nám vždy ukázaný správny smer, ktorým máme vo svojom živote kráčať.
A nakoľko naše najvnútornejšie jadro je duchovné, bude nás vždy navádzať na cesty ducha. Bude nás navádzať, aby sme každú situáciu vo svojom živote riešili v zohľadnení vysokých a vznešených hodnôt ducha.
Naše najvnútornejšie jadro nás bude teda vždy svojimi impulzmi nabádať k tomu, aby sme jednali spravodlivo, čestne, ohľaduplne, ľudsky a ušľachtilo. To je spôsob, akým máme hmotný svet pretvárať a formovať v súlade s hodnotami ducha a tak vytvoriť pozemský odlesk harmónie a šťastia, ktorý vládne v ríši nášho pôvodu, v ríši Ducha.
Zviera má inštinkty, na základe ktorých jedná a človek má tušenie, cítenie, intuíciu a svedomie, na základe ktorých má tiež jednať. Súhrnne boli všetky tieto impulzy našej najvnútornejšej podstaty pomenované hlasom Božím v nás. Človek má teda kráčať vo svojom bytí a zohľadňovať vo svojich rozhodnutiach predovšetkým to, čo mu napovedá tento hlas. Potom bude kráčať cestami, ktoré sú Božie a potom sa stane schopným vybudovať kráľovstvo nebeské aj na zemi.
Žiaľ, človek namiesto kráľovstva nebeského, kráľovstva harmónie, kráľovstva ducha, porozumenia a mieru vybudoval na zemi kráľovstvo rozumu. Kráľovstvo vypočítavosti, kráľovstvo bezohľadnosti, kráľovstvo chamtivosti a kráľovstvo nemorálnosti. A to preto, lebo nekráčal a nekráča cestami ducha a vo svojom živote nezohľadňuje a neberie na zreteľ jeho impulzy.
Začnime sa preto skutočne riadiť svojim „inštinktmi“, ako nám to odporúčajú hrdinovia amerických filmov. To znamená, začnime sa riadiť impulzmi svojho ducha, aby sme jednali správne a aby sme kráčali tam, kam nám ukazuje a kam nás vedie naša najvnútornejšia podstata.
A pretože je to podstata duchovná, nemôže nás viesť nikam inam, ako k výšinám Ducha! K výšinám ľudskosti a pravého človečenstva! K výšinám naplňovania tých najušľachtilejších cností! K výšinám našej osobnej ľudskej zrelosti, ako i k výšinám celej našej ľudskej civilizácie. Jedine to je cesta hodná človeka! Jedine k nej nás budú vždy nabádať všetky impulzy našej najvnútornejšej podstaty, na ktoré by sme mali už konečne začať dbať.
othon | 18.10.2018 14:06
Nemravnosť je ako kvapka jedu v pohári dobrého vína. A hoci môže ísť o víno vynikajúceho ročníka, hoci môže lahodne chutiť, nepatrná kvapka jedu v ňom nás otrávi. A čím viac budeme piť takéto víno pre jeho dobrú chuť, tým viac si budeme otravovať svoj organizmus, až nás to napokon zabije.Milí priatelia, hoci to vôbec netušíte, aj váš vlastný vnútorný život už v dnešný deň prijal svoju kvapku jedu rozkladnej nemravnosti, či už prostredníctvom internetu, prostredníctvom filmov, kníh, časopisov, vtipov, rečí, piesní, alebo dokonca módy, ktorá dnes letí.
Jed nemravnosti, obsiahnutý v tomto všetkom sa pomaly zhromažďuje vo vašej duši, otravuje ju, až ju napokon úplne otrávi. A práve o to ide temnote, ktorá za tým stojí. Ide jej o strhávanie ľudských duší do temna a ich konečný zánik v temnotách.
Ale buďme konkrétni a pozrime sa na dve oblasti života, v ktorých sa doslova kupčí s tým pudovo najnižším, čo v človeku jestvuje.
Pozrieme sa trebárs na reklamu. Súčasťou deväťdesiatich percent všetkej reklamy, či už v televízii, v tisícoch reklamných letákoch v našich schránkach, alebo kdekoľvek inde je atraktívna a sporo odetá žena. Spojenie atraktívnej a sporo odetej ženy je už snáď neoddeliteľnou súčasťou reklamnej prezentácie každého nového modelu auta, prichádzajúceho na trh. Ide tu o zámerné a zákerné podprahové pôsobenie na spotrebiteľa, fungujúce asi takto:
Takmer obnažená žena evokuje v prevažnej časti mužskej populácie čosi dráždivé. Čosi nízkym spôsobom príjemné a žiadúce. No a prostredníctvom určitého podprahového pôsobenia sa potom stáva pre spotrebiteľa nevedomky rovnako žiadúcim aj samotný výrobok, takýmto spôsobom prezentovaný. Túžba po jednom, a síce po atraktívne, sporo odetej žene, sa spája s túžbou po druhom, čiže po výrobku. Dve veci sa teda zlejú do jednej, čím sa pre spotrebiteľa stáva výrobok žiadúcim, a on ani dobre nevie prečo.
Toto manipulatívne zdvojené pôsobenie je veľmi osvedčené a má pozitívny vplyv na zvyšovanie predajnosti výrobkov. Práve preto je v reklame masívnym spôsobom stále využívané.
Na jednej strane ide teda o cielenú manipuláciu s najnižšími pudmi človeka a s necnosťou nemravnosti, čo zvyšuje predaj, avšak na druhej strane ide o veľmi negatívny dopad na spoločnosť, pretože ju postupne čoraz viacej mravne rozkladá a ničí.
Druhou oblasťou, kde sa cielene pracuje s nemravnosťou je súčasná móda. Tvorcovia ženskej módy, či už prostredníctvom ženských časopisov, alebo ženských televíznych relácií celkom otvorene deklarujú, že moderná žena dneška má byť sexi. Že má byť určitým žiadúcim sexuálnym objektom, ktorý prostredníctvom módy rafinovane odhaľuje všetky vnady tak, aby žena svojim vzhľadom vyvolávala záujem a pozornosť mužov. Aby sa pre nich stala ešte viac atraktívnejšou a príťažlivejšou. Takéto sú súčasné módne trendy a na takomto ideovom a filozofickom základe vznikajú v dielňach súčasných módnych tvorcov nové módne kolekcie.
V konečnom dôsledku však predsa len záleží na každej jednotlivej žene, ako sa postaví k vlastnému odievaniu. Či sa k nemu postaví povrchne a bezmyšlienkovite, v slepom a nekritickom prijímaní súčasných, mravne zvrátených módnych trendov. Alebo naopak, uprednostní odev oveľa ušľachtilejší a ľudsky dôstojnejší.
Žena totiž prenikavo pôsobí už iba čisto svojim vonkajším zjavom. A práve týmto svojim vonkajším zjavom sa môže stať pre všetkých, ktorí s ňou prichádzajú denne do styku buď ukazovateľom cesty k pozdvihnutiu spoločnosti prostredníctvom mravného a ušľachtilého odevu, alebo naopak, sa pre nich môže stať ukazovateľom cesty k úpadku prostredníctvom odevu, stávajúceho sa pre mnohých podnetom k nemravnosti.
Kristus kedysi povedal asi toto: „Ak ťa ku hriechu nemravnosti zvádza tvoje oko, vylúpni ho a odhoď ho ďaleko od seba, pretože je pre teba stokrát lepšie, keď vstúpiš bezoký do večnej radosti kráľovstva nebeského, ako keby si mal s obidvomi očami upadnúť do zatratenia svojej duše.
Ak ťa ku hriechu nemravnosti zvádza tvoja ruka, odtni ju a odhoď ďaleko od seba, pretože je pre teba stokrát lepšie, keď vstúpiš bezruký do večnej radosti kráľovstva nebeského, ako keby si mal s obidvomi rukami upadnúť do zatratenia svojej duše.“
Samozrejme, že nechceme nikoho navádzať k tomu, aby si vylúpol svoje oko a odťal svoju ruku. Ale rozhodne treba všetkých vyzvať k hlbokému zamysleniu nad týmito slovami, pretože z ich naozaj tvrdej formulácie vyplýva obrovská vážnosť dopadu zachovávania princípu mravnosti na celé naše bytie. A to dopadu mimoriadne pozitívneho v prípade mravnosti, alebo mimoriadne negatívneho v prípade nemravnosti.
Zavrime preto nepriepustne všetky brány našej duše a nevpúšťajme do nej rozkladnú nemravnosť, ktorá sa na nás v súčasnosti valí zo všetkých strán. Ktorej sú plné filmy, divadlá, knihy, časopisy, obrazy, reklama, móda, alebo internet.
Zavrime nepriepustne brány svojej duše pred všetkým týmto jedom, aby sme sa tak stali osviežujúcimi oázami v dnešnej púšti nemravnosti.
Snažme sa zachovávať svoje vnútro čisté, pretože len tak môžeme byť skutočne ľuďmi. Bez zachovávania čistoty vnútra a preto vnútorne zaplavení tisícorakými podnetmi nemravnosti sa totiž stávame len výsmechom človeka. Stávame sa len ľudskými kreatúrami, presiaknutými nemravnosťou a preto kráčajúcimi do náručia temna, ktoré nás tak zákerne otrávilo týmto zhubným princípom.
A dávajme si tiež dobrý pozor na to, aby sme sa aj my samotní nestali pre iných pokušením k nemravnosti. A to či už spôsobom svojho odievania, spôsobom svojej reči, alebo vecami, výtvormi a dielami, vychádzajúcimi z našich rúk.
Lebo pre každého, kto sa pre iných stáva pokušením k nemravnosti znejú opäť veľmi výstražne tieto Pánove slová: „Veru hovorím vám, kto by bol pohoršením k nemravnosti hoci len pre jedného jediného z mojich najmenších, pre toho by bolo stokrát lepšie, keby si zavesil na krk mlynský kameň a skočil do mora“.
A opäť samozrejme nechceme nikoho navádzať k tomu, aby si vešal na krk mlynský kameň a skákal do mora. Ale rozhodne je všetkých potrebné dôrazne vyzvať k tomu, aby si duchovne nevešali na krk balvan nemravnosti, ktorý ich ľudsky a osobnostne bude sťahovať do temných hlbín. Do hlbín, kde bude nakoniec úplne udusená ich vedomá osobnosť a celé ich vedomé bytie.
A preto z najvyšších Výšin znejú naliehavo ku všetkým ľudským bytostiam, ktoré si chcú uhájiť svoju ľudskosť v dnešnom mori nemravnosti na Zemi tieto slová: „Udržuje krb svojich myšlienok čistý! Dbajte o čistotu svojho myslenia, svojho ctenia a svojho chcenia! Jedine takto budete schopní šíriť mier a dobro na Zemi a jedine takto budete môcť po odchode zo Zeme kráčať do večnej ríše kráľovstva nebeského, a nie do večného zatratenia vašej duše v ríši temnoty.
V jednom z apokryfných evanjelií je napísané: „Ak je svetlo vo vás temnotou, aká hrozná musí byť temnota samotná?“
Svetlom v nás je náš čistý a ušľachtilý vnútorný život. A toto svetlo v podobe čistého a ušľachtilého vnútorného života má osvetľovať všetky naše kroky, všetky naše činy, všetky naše rozhodnutia, celú naši životnú púť, ako i našu základnú hodnotovú orientáciu. No a z povahy veci samotnej celkom logicky vyplýva, že takýto človek potom nemôže kráčať nikam inam, ako jedine k Svetlu.
Ak je ale svetlo v nás v podobe nášho čistého a ušľachtilého vnútorného života zakalené rozkladným princípom nemravnosti, stáva sa temnotou. A táto vnútorná temnota následne ovplyvňuje všetky naše kroky, všetky naše činy, všetky naše rozhodnutia, celú našu životnú púť a ovplyvňuje aj našu základnú hodnotovú orientáciu.
No a opäť z povahy veci samotnej celkom logicky vyplýva, že takýto človek nemôže kráčať nikam inam, ako práve do náručia temna. Do vražedného náručia temnoty, kde bude udusené jeho bytie, pretože podľahol rozkladnému princípu nemravnosti. Ten je totiž jedným z jedovatých šípov temnoty, vystreľovaných do duší a do vedomia ľudí, aby ním boli vnútorne otrávení, aby ich to strhlo nadol a aby mohli byť nakoniec zničení.
Najdôležitejším poslaním človeka na Zemi nie je totiž jeho ekonomický prínos pre spoločnosť, ako sa dnes mylne nazdávame. Nie je ním ani jeho schopnosť zarábať peniaze, ani jeho možnosti využívania tisícorakých pôžitkov tohto sveta.
Najvyšším poslaním človeka je jeho schopnosť kotviť Svetlo na Zemi! Schopnosť povznášať všetko jestvujúce smerom k Svetlu. Povznášať seba samého, svoj národ i celú planétu.
Dbajme preto úzkostlivo, aby svetlo v nás bolo naozaj svetlom, a nie temnom. Dbajme preto, aby náš vnútorný život bol iba čistý a ušľachtilý, pretože jedine takto sme schopní napĺňať svoje človečenstvo. Jedine takto sa môžeme stať svetlom sveta a povznášať smerom k Svetlu všetko okolo nás.
Čo dodať na záver? Snáď iba tieto slová:
Blahoslavení nech sú všetci ľudia čistého srdca, lebo oni sú požehnaním Zeme a ich je kráľovstvo nebeské!
Nech sa ale trasú všetci ľudia srdca nečistého, lebo oni sú prekliatím Zeme a ich je kráľovstvo temnoty!
othon | 9.11.2018 17:19
Ak ľudia vnímajú určité zásadné veci nesprávne a podľa toho sa potom vo svojom živote riadia, musia nevyhnutne kráčať nesprávnou cestou, na ktorej konci ich čaká tragédia. A presne tak je tomu aj s pohľadom na vzkriesenia Krista. Viera kresťanov totiž v tomto prípade nekorešponduje so zákonmi univerza, to jest s tým, ako v skutočnosti vstal Ježiš z mŕtvych.Kresťania veria, že vstal vo svojom hrubohmotnom, fyzickom tele. A toto svoje presvedčenie potvrdzujú trebárs katolíci na každej omši, kde sa vo vyznaní viery modlia: „verím vo vzkriesenia tela a v život večný“. Veria teda, že rovnako, ako podľa nich vstal Ježiš vo svojom fyzickom tele, rovnako aj oni vstanú z mŕtvych vo svojom súčasnom, fyzickom tele, a v ňom budú žiť večne.
Skúsme však teraz podrobiť ich vieru hlbšiemu skúmaniu a polome si otázku: Je možné fyzickému a materiálnemu telu človeka prejsť cez zamknuté dvere? V evanjeliách je totiž zaznačené, že keď sa učeníci po smrti Krista tajne stretli, v strachu pred židmi zamkli za sebou dvere. A ako sa začali modliť, zrazu sa medzi nimi objavil ich Majster.
Mnohí určite namietnu, že Ježiš robil počas svojho života veľa zázrakov, takže takéto niečo by pre neho nemalo byť problémom. Na tomto mieste je ale treba zdôrazniť, že zázraky, ktoré robil Pán, boli v skutočnosti úplne iného charakteru, než sa ľudia nazdávajú. Nešlo totiž o žiadne činy ľubovôle, ale o prísne zákonitý dej. Všetko sa vždy dialo v dokonalom zohľadnení zákonov, na základe ktorých funguje univerzum. Či už ide o zákony fyzické, alebo o zákony duchovné. Oboje boli do podstaty fungovania stvorenia vložené samotným Stvoriteľom. A jeho Syn Ježiš zvlášť zdôrazňoval, že na Zem neprišiel žiadne zákony rušiť, ale naopak, naplňovať. Preto sa narodil ako človek, preto bol podrobený hladu, smädu, únave, i všetkému ostatnému, čomu je podrobený každý z nás vo fyzickom tele.
A to teda znamená, že ak nikto z ľudí nemôže prejsť do miestnosti cez múry, alebo cez zamknuté dvere, nebolo to možné ani Ježišovi v hrubohmotnom tele, rešpektujúcom fyzikálne zákony jeho Otca.
Ale pozor! Je veľmi jednoduché a ľahké prechádzať cez zamknuté dvere v tele jemnohmotnom! A práve v tomto jemnohmotnom tele vstal Ježiš Kristus z mŕtvych! Práve v tomto jemnejšom tele mu bolo možné po štyridsiatich dňoch vystúpiť na nebesia tak, ako ho videli jeho učeníci, aby nakoniec, v tých najvyšších výšinách odložil aj svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej, božej podstate sa znovu zjednotil s Bohom Otcom, po pravici ktorého kraľuje na večné veky.
No a jedine týmto spôsobom, akým bol vzkriesený Kristus a vystúpil na nebesia, jedine týmto spôsobom môže byť vzkriesený a vystúpiť na nebesia každý človek, ktorý žije podľa jeho učenia! To znamená, že aj on bude po svojej fyzickej smrti najskôr vzkriesený v jemnohmotnom tele, aby v ňom potom začal pozvoľna stúpať k výšinám, a nakoniec, aby v tých najvyšších výšinách odložil aj svoje jemnohmotné telo a vstúpil vo svojej čistej duchovnej podstate do blízkosti Najvyššieho. Do jeho kráľovstva nebeského! Do večnej ríše Ducha!
Lebo do kráľovstva Ducha je možné vstúpiť len duchu človeka! Veď predsa fyzické, materiálne a hrubohmotné telo je len z prachu zeme a na prach sa nakoniec aj obráti.
A práve preto je nesmiernym nešťastím, ak ľudia veria, že budú k životu večnému vzkriesení vo svojom hrubohmotnom tele a v tomto zásadnom omyle sa neustále utvrdzujú, ako trebárs katolíci v modlitbe vyznania viery. To však musí mať za následok, že si títo ľudia po fyzickej smrti odnesú svoje presvedčenie aj do jemnohmotnosti. A ich mylné presvedčenie ich bude zadržiavať od skutočného duchovného vzostupu. Nedovolí im totiž stúpať k výšinám Ducha, ale bude ich stále držať iba tam, kde očakávajú splnenie svojho vzkriesenia. Čiže v blízkosti najhrubšej hmoty.
Pohnúť sa ďalej a odpútať sa z dosahu najhrubšej hmotnosti však budú môcť jedine vtedy, ak sa zbavia svojho chybného presvedčenia. Ale to bude nesmierne ťažké, pretože tak sa to predsa modlili na každej omši a takto ich to učili nimi rešpektované, duchovné autority.
Svojim dlhodobým zotrvávaním v blízkosti najhrubšej hmotnosti sa však vystavujú veľkému nebezpečenstvu. Nebezpečenstvu definitívneho zániku vlastnej osobnosti! Všetko hmotné je totiž podrobené vzniku a zániku. Lebo tak, ako vznikne naše fyzické telo a potom zanikne a premení sa v prach, tak sa stane i s telom zvieraťa i s každou rastlinou. Ale tak isto sa stane aj s našou planétou, s našou slnečnou sústavou, ba dokonca aj s jemnohmotnými svetmi, obývanými ľudskými dušami. A preto bude musieť byť podrobené zániku i každé vedomé ľudské ja, ktoré sa nedokázalo včas odpútať od hmoty a zostalo s ňou zviazané. Zviazané buď prostredníctvom rôznych omylov a dogiem, ktorým kŕčovito verí, alebo prostredníctvom rôznych materialistických vášní, žiadostí a sklonov, od ktorých sa nedokáže odpútať.
Uniknúť osudu rozkladu hmoty môže len ten, kto dokáže zrealizovať svoje vlastné vzkriesenie z hmoty tak, ako nám to svojim vzkrieseným ukázal Kristus.
To znamená, že ak bude na Zemi žiť, myslieť a jednať v súlade s učením Spasiteľa, po fyzickej smrti začne vo svojom jemnohmotnom tele okamžite stúpať na nebesá, aby v najvyšších výšinách odložil aj jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate vstúpil do kráľovstva Ducha, ktoré je večné, a preto v ňom už nič nepodlieha vzniku ani zániku tak, ako je tomu v hmotnom, alebo v jemnohmotnom svete.
Vzkriesenie Ježiša Krista a jeho nanebovzatie musí byť preto poznané tak, ako k nemu v naozaj došlo a ako to korešponduje so zákonmi univerza, vloženými do neho jeho Otcom nebeským.
Kto ale tieto veci odmieta poznať, kto sa kŕčovito drží omylu, pretože tak ho to učia duchovné autority, odnesie si svoj omyl so sebou na takzvaný druhý svet. A ak svoj omyl ani tam nedokáže prehliadnuť a zriecť sa ho, stane sa mu nakoniec záhubou a zničením, pretože ho bude neustále zadržiavať v blízkosti najhrubšej hmoty až do chvíle, kedy sa hmotné svety začnú rúcať sami v sebe. A konečný zánik hmotnosti, to jest jej hrubohmotnej i jemnohmotnej časti, bude potom nevyhnutným zánikom každej osobnosti, ktorá v hmotnosti z akéhokoľvek dôvodu uviazla, a nedokázala sa od nej včas odpútať a uniknúť do bezpečia kráľovstva nebeského.
Názvoslovie:
Hrubohmotnosť: Fyzická a materiálna realita, v ktorej sa nachádzame v súčasnosti.
Jemnohmotnosť: Jemná materiálna realita, do ktorej odchádza naše vedomie po fyzickej smrti. Kresťania ju nazývajú očistcom.
Jemnohmotnosť má veľa úrovní a každý sa dostane do takej, ktorá presne zodpovedá mravnej a duchovnej výške jeho osobnosti. Existujú jemnohmotné úrovne nízke, totožné s takzvaným peklom a jemnohmotné úrovne vysoké, plné radosti a ušľachtilosti. Napriek tomu to však ešte stále nie je nebo, ani takzvaný raj. Sú to len vysoké úrovne jemnohmotnosti.
Raj, alebo duchovná ríša: Nachádza sa nad hmotnosťou, konkrétne nad jej jemnohmotnou časťou. Dostať sa do raja môže len človek, ktorý sa vo vysokých jemnohmotných úrovniach zušľachtí natoľko, že môže odložiť aj svoje jemnohmotné telo, a vo svojej čistej duchovnej podstate vstúpiť do raja
Celé je to veľmi podobné tomu, ako keď na zemi fyzicky zomrieme. Tým dochádza k odloženiu nášho fyzického tela a nášmu vzkrieseniu v jemnohmotnosti, alebo na takzvanom druhom svete. Rovnako teda aj vo vysokých úrovniach jemnohmotnosti, po svojom maximálnom zušľachtení odložíme i svoje jemnohmotné telo a prežijeme vlastné vzkriesenie v ríši Ducha. A práve toto naše vzkriesenie z hmoty do večnej ríše Ducha je skutočným zmyslom celého nášho bytia.
Posledný súd: Čas začiatku prirodzeného rozkladu hmotného univerza, a to ako jeho hrubohmotnej, tak aj jemnohmotnej časti. Kto sa do tejto doby z akéhokoľvek dôvodu nedokáže odpútať od matérie a vstúpiť do večnej ríše Ducha, odsudzuje sám seba k zániku v nevyhnutne nasledujúcom, rozkladnom procese hmotného sveta.
sangalo | 9.11.2018 20:22
viem kde boh spi, ja skusam sa s nim zijst, ci nevie nahodou, o co tu chodži ????
othon | 13.12.2018 17:05
Neplnohodnotné potraviny oslabujú ducha!Žijeme v realite, v ktorej ľudia svojim prístupom a svojim konaním pokrivili tisíce vecí, čo napokon musí mať veľmi negatívny dopad na nich samotných. A tento negatívny dopad sa prejavuje trebárs aj v nekvalite potravín, ktoré konzumujeme.
Všetko, čo jestvuje v našom univerze má svoje vyžarovanie. Je to vec všeobecne známa a dokonca už aj vizuálne zachytená na princípe kirlianovej fotografie. Svoje špecifické vyžarovanie má každý kameň, každá rastlina, každé zviera, každý človek, ale aj každá potravina.
Tieto žiarenia sú buď normálne a prirodzené, alebo vykazujú poruchy a odchýlky od normálu. Každé ochorenie je trebárs u človeka jasne čitateľné na špecifických zmenách jeho normálneho vyžarovania. Na základe týchto zmien je možné určiť ochorenie konkrétneho telesného orgánu.
No a to isté platí aj vo vzťahu k jednotlivým potravinám a rôznym prírodným produktom. Vezmime si trebárs nejaké ovocie, napríklad jablká, ktoré vedome pestujeme bez použitia akýchkoľvek chemických prípravkov. Ak porovnáme ich vyžarovanie s jablkami pestovanými štandardným spôsobom, ako napríklad v Taliansku pri diaľniciach, kde sa v sadoch za sezónu aplikuje 25 postrekov, vzájomný rozdiel vo vyžarovaniach je evidentný. V prvom prípad ide o vyžarovanie zdravé a normálne, a v druhom prípade o vyžarovanie posunuté, ochudobnené a nezdravé.
Hovorí sa, že v zdravom tele zdravý duch. Ak konzumujeme ovocie v neoklamanej biokvalite, do našej sústavy telesného vyžarovania prijímame vyžarovanie povzbudzujúce a zdravé, ktoré podporuje zdravie nášho tela. Tým sa nášmu duchu, sídliacemu v tele dostáva presne takej zdravej telesnej podpory, akú pre svoj vývoj na zemi potrebuje.
Ak ale naopak konzumujeme ovocie prešpikované chémiou, aké sa predáva v supermarketoch, do svojej sústavy telesných vyžarovaní prijímame vyžarovania nedostatočné a chorobné, ktoré posúvajú naše osobné vyžarovanie mimo normál. Tým sa však nášmu duchu, sídliacemu v tele nedostáva takej opory, akú potrebuje k svojmu zdravému pozemskému vývoju a stáva sa slabým.
A vyššie zmienený príklad s jablkami nie je samozrejme ojedinelý, pretože žiaľ, podobným spôsobom sú v súčasnosti posunuté a zdegenerované vyžarovania väčšiny všetkých predávaných potravín.
Pre zaujímavosť spomeňme ešte jeden príklad. Trebárs záťaž bravčového mäsa antibiotikami. Slovenské ošípané vykazujú hodnotu 43,2mg antibiotík na kilogram živej hmotnosti. České 79,2. Poľské 132,2. Belgické 161,1. Nemecké 204,8. Španielske 242. A maďarské až 245,5 mg antibiotík na kilogram živej hmotnosti.
To však znamená, že táto skutočnosť sa musí nevyhnutne negatívnym spôsobom prejaviť aj na charaktere vyžarovania konkrétneho bravčového mäsa, na rozdiel od normálneho vyžarovania mäsa ošípaných, odchovaných doma, prirodzene a bez antibiotík.
V dnešnej, takzvanej modernej dobe, sú teda podobným spôsobom posunuté vyžarovania všetkých potravinových produktov, čo sa po ich konzumácii nevyhnutne prejaví aj na našom vlastnom telesnom vyžarovaní, ktoré sa tým posúva mimo normál.
V zdravom tele zdravý duch! V súčasnosti ale žiaľ žijeme v dobe, v ktorej akoby sa niekto intenzívne snažil o to, aby bolo prirodzené a normálne telesné vyžarovanie ľudí posunuté, a aby náš duch, ktorý ho potrebuje, jeho stratou stratil pevnú oporu pod nohami a stal sa slabým. Aby sa stal nezdravým duchom v nezdravom tele, a tak nemohol splniť svoje poslanie v hmotnom svete, ktorým je duchovný vzostup.
Lebo náš duch má smerovať k výšinám Ducha! Má sa v hmotnom svete a vo fyzickom tele zdokonaľovať v cnostiach a v rozvíjaní dobra, aby po nadobudnutí zrelosti mohol opustiť hmotnosť, vstúpiť do večnej ríše Ducha a žiť tam.
Prekonávaním prirodzeného odporu hmoty, prekonávaním vášní a žiadostí tela, formovaním materiálneho sveta do súladu s hodnotami ducha, čiže hodnotami spravodlivosti, cti, pomáhajúcej lásky a ušľachtilosti, všetkým týmto posilňuje duch človeka seba samého, ale zároveň pozdvihuje aj materiálnu realitu, v ktorej žije. Tak duchovne rastie a dozrieva, čím postupne speje k nadobudnutiu plnej zrelosti. A tá mu napokon otvorí brány raja. Brány kráľovstva nebeského – kráľovstva Ducha. No a za týmto účelom má mať duch človeka pevnú oporu v zdravom a normálnom vyžarovaní svojho fyzického tela.
Ale pozor! Ak by bolo všetko ako má, ak by teda bolo všetko úplne ideálne, takýto stav čisto sám osebe nepodmieni duchovný vzostup a ani ho neprivodí. Duchu človeka sa tým poskytujú iba tie najpriaznivejšie podmienky k jeho pôsobeniu na zemi. Jedine na vážnom a zásadnom osobnom rozhodnutí ducha každého človeka záleží, či sa jeho životnou prioritou naozaj stane duchovný vzostup, alebo či si za svoj cieľ zvolí iba čisto materialistický spôsob existencie, s jeho hodnotami, ktorými sú peniaze, majetky, konzum a užívanie si.
Na chcení a osobnom rozhodnutí každého ľudského ducha teda záleží, či si zvolí pravú cestu nahor, k výšinám Ducha, prostredníctvom rozvíjania cností a života v súlade s nimi, alebo si naopak dobrovoľne zvolí falošnú cestu nadol, k pevným väzbám iba na hmotné, prostredníctvom uznávania jedine materiálnych hodnôt a jedine materialistického spôsobu existencie.
Prvá cesta je cesta k naplneniu skutočného zmyslu nášho bytia, zavŕšeného vstupom duchovne dokonalej osobnosti do večnej a nehynúcej ríše Ducha. Druhá cesta je naopak cestou k strate vedomého bytia, pevne fixovaného iba na hmotný svet, ktorý smeruje v prirodzenom kolobehu od svojho vzniku ku svojmu zániku.
Dobrou správou pre všetkých je teda skutočnosť, že duch so svojou schopnosťou rozhodovať je v konečnom dôsledku silnejší, ako všetky nepriaznivé činitele, ktoré sa mu snažia zabrániť v jeho duchovnom vzostupe, a tým v naplnení zmyslu jeho bytia.
Vedzte preto všetci, že nič nemôže zadržať ducha človeka, ktorý sa pevne rozhodol pre svoj osobný vzostup k výšinám! Áno, je síce možné, že mu budú hádzané polená pod nohy, je možné, že mu bude rôznymi spôsobmi bránené, ale svojim nezlomným a pevným chcením je schopný zdolať všetky prekážky. Aj napriek ním je schopný myslieť, jednať a žiť v súlade s hodnotami spravodlivosti, cti, dobra, pomáhajúcej lásky a ušľachtilosti, čím bude duchovne rásť, dozrievať a tým sa približovať ku konečnému cieľu svojej cesty a k víťaznému zavŕšeniu vlastného bytia – k zlatým bránam večného kráľovstva nebeského.
Samozrejme, že ak by duchu človeka na zemi pri jeho veľkom snažení napomáhali zdravé a plnohodnotné vyžarovania jeho fyzického tela, bolo by to úplne ideálne. Bola by to podpora, ktorú duch človeka vo svojom tele má normálne mať, a preto je naozaj potrebné, aby sme sa mu to snažili poskytnúť v maximálnej možnej miere. A to svojou snahou o zdravé stravovanie, zdravý telesný pohyb, i zdravý a prirodzený životný štýl.
Ale zároveň treba vedieť, že aj keby sme toto všetko mali, duchovný vzostup nám to samo osebe neprivodí. Treba vedieť, že duchovný vzostup smerom k výšinám zostáva vyhradený iba rozhodnutiu ducha, ktorý ak by mal všetky priaznivé telesné žiarenia, letel by nahor rýchlo, ako vystrelený šíp.
Ale ak hoci aj nemá všetky žiarenia priaznivé, čo v dnešnej dobe skoro ani nie je možné, nezlomnosť sily ducha dokáže prelomiť aj tieto prekážky a zahájiť napredovanie smerom nahor. Bude to cesta možno dlhšia, než by bola pri priaznivých žiareniach. Bude to cesta možno bolestná a tŕnistá, ale náš duch je na nej nakoniec schopný dôjsť až k víťazstvu.
Pamätajme teda, že ani tie najlepšie podmienky sami o sebe nepostačia, aby človek zahájil vlastný duchovný vzostup, ak sa on sám tak nerozhodne. Pamätajme ale tiež, že ani tie najťažšie podmienky nedokážu zabrániť vzostupu ducha, ktorý sa s plnou vážnosťou pre vlastný duchovný vzostup pevne rozhodol.
Kto teda chce duchovne napredovať, mal by sa, znalý všetkých týchto skutočností, vynasnažiť žiť tak, a poskytnúť vlastnému telu takú potravu, aby sa jeho vyžarovanie čo najviac približovalo k normálu, a tým sa stalo zdravou oporou ducha, smerujúceho k výšinám.
Vladis | 17.12.2018 10:20
Dačo tam je
othon | 31.1.2019 19:17
Nebojte sa! Je možné zlomiť aj zlý osud, aj zlé žiarenia hviezd!V súčasnosti je dosť rozšíreným, neblahým zvykom obracať sa na rôznych veštcov. Ide o spornú vec z viacerých dôvodov. Trebárs hoci aj preto, že predpoveď zlého osudu ešte vôbec neznamená, že vás zlý osud aj postihne. Každý z nás je totiž pánom nad vlastným osudom až do takej miery, že ho dokáže zmeniť v pravý opak. A to dokonca aj vtedy, keby mu nejaký veštec predpovedal blízke nešťastie.
A podobné je to aj s astrologickými predpoveďami. Človek je totiž za určitých okolností schopný prekonať aj objektívne negatívne žiarenia hviezd a odvrátiť od seba nešťastie, ktoré bolo pre neho zapísané vo hviezdach. A takto je to s akýmikoľvek inými vešteckými predpoveďami, pretože každý z nás disponuje obrovskou silou, schopnou zlomiť ich, ibaže o nej nevieme a nevyužívame ju.
Pozrime sa preto teraz na dva príbehy z rôznych historických období a poznajme, v čom spočíva vyššie zmienená sila a ako ju je možné vyžiť.
Prvý príbeh:
Istá žena bola u lekára a ten jej diagnostikoval rakovinu, s prognózou dvoch až troch rokov života. Keď vyšla z ordinácie bola v šoku a točil sa s ňou celý svet. Vyšla na ulicu a kráčala po nej ako v nejakom zlom sne. A zrazu sa ocitla pred dverami kostola. Vošla doň a strávila v ňom dve hodiny. A keď vyšla opäť na ulicu, s istotou vedela, že nad chorobou zvíťazí a bude žiť.
Príbeh druhý:
Za dávnych čias ochorel istý židovský kráľ. Dal si zavolať Pánovho proroka a spýtal sa ho, či sa uzdraví, alebo zomrie. Prorok mu povedal, že mu zostávajú posledné tri dni života. Po jeho slovách sa kráľ obrátil ku stene a modlil sa:
„Pane, viem že som nežil správne. Viem, že som vykonal mnoho zlého a býval som nespravodlivý. Viem, že som vždy poctivo nekráčal Tvojimi cestami a nežil podľa Tvojej Vôle.
Pane, keby si mi ale daroval ešte niekoľko rokov života, zmenil by som to. A zároveň si teraz, pred tvárou smrti hlboko uvedomujem, koľko dobrého by som ešte mohol vykonať pre vlastný národ.“
Prorok práve prechádzal nádvorím hradu a vychádzal na ulicu, keď zrazu v sebe jasne začul Pánov hlas: „Obráť sa a choď za kráľom. Vypočul som jeho modlitbu a dávam mu sedem rokov života“.
Áno, čítate dobre! Aj keby vám samotný prorok Pánov predpovedal vašu smrť do troch dní tak, ako je to zaznačené v Biblii, ste schopní to zmeniť! Je však ale samozrejme potrebné ujasniť si, za akých okolností a akým spôsobom.
V prvom rade treba zdôrazniť, že boli náročky uvedené dva príbehy. Jeden z dávnej minulosti a jeden zo súčasnosti, aby nám bolo jasné, že tieto veci stále fungujú absolútne rovnako, bez ohľadu na stáročia, alebo tisícročia. A ako asi konkrétne to funguje, naznačuje príbeh o židovskom kráľovi. No a niečo veľmi podobné musela počas dvoch hodín, strávených v chráme učiniť aj pani z nášho druhého príbehu zo súčasnosti.
O čo celkom konkrétne tu teda ide?
Každý človek kráča svojim životom určitou cestou. Cestou určitej konkrétnej, špecifickej hodnotovej orientácie. Ak je jeho hodnotová orientácia negatívna, falošná a pokrivená, musí to dotyčného nevyhnutne skôr, alebo neskôr uvrhnúť do nešťastia, do choroby, alebo do iných, vážnych osobných problémov.
Nesprávna hodnotová orientácia znamená podliehanie nenávisti, závisti, chamtivosti, bezohľadnosti, nespravodlivosti, nečestnosti, nemorálnosti, vnútornej nečistote, klamstvu, podvodu, bezduchému materializmu a mnohým iným, podobným negatívnym vlastnostiam. Ak má niekto schopnosť nahliadať do života a do osudu takéhoto človeka, musí v ňom nevyhnutne vidieť blížiace sa nešťastie, chorobu, alebo aj smrť, ku ktorým dotyčný s istotou smeruje svojou vlastnou, nesprávne nastavenou hodnotovou orientáciou.
Za danej situácie musí byť potom samozrejme predpoveď budúcnosti celkom logicky veľmi negatívna, a to či už vo väčšom, alebo menšom časovom horizonte. Život dotyčného totiž smeruje k tomuto cieľu ako po oceľových koľajniciach.
Avšak v momente, kedy sa dozvie, aký osud ho čaká, má dve možnosti. Hodnotovo, vnútorne i navonok zotrvať na svojej nesprávnej ceste a tým dôjsť k osudu, ktorý bol predpovedaný, čím sa proroctvo naplní.
Druhá možnosť spočíva v presmerovaní výhybky vo forme hodnotového preorientovania sa na oveľa pozitívnejšiu dráhu. A táto okamžitá, zásadná a pozitívna zmena životného smerovania musí mať okamžite aj radikálne odlišné, konečné dôsledky. Dôsledky, samozrejme oveľa pozitívnejšie, čo znamená, že pôvodná negatívna predpoveď sa nenaplní.
Je to celé presne tak, ako keď vlak, idúci do záhuby, prehodí na svojej ceste výhybku, čím zmení smer a záhube sa vyhne. Akokoľvek zlá veštba sa potom stáva bezpredmetnou a nevyplní sa.
Znamená to teda, že nijaký zlý osud, nijaké vyžarovania hviezd, ani nijaké negatívne veštby nemajú nad človekom moc, ak zoberie ich varovanie vážne a zásadným spôsobom zmení svoju doterajšiu hodnotovú orientáciu, ktorá ho vedie do nešťastia. Ak ju ale nezmení, negatívne proroctvo bude pravdivé a vyplní sa.
Vráťme sa však ešte k obom našim príbehom, ale najmä k tomu o židovskom kráľovi a ukážme si, v čom sa skrýva najzásadnejší kľúčový moment predpokladu víťazstva nad akoukoľvek negatívnou predpoveďou, veštbou, alebo proroctvom.
Onen kľúčový moment spočíva v spojení vôle človeka s Vôľou Stvoriteľa! V odhodlaní človeka žiť a riadiť sa Vôľou Najvyššieho, pretože doterajší život podľa jeho vlastnej vôle ho priviedol na pokraj nešťastia.
Lebo Vôla Pána, ktorá bola ľuďom sprostredkovaná vo forme Mojžišovho Desatora a Ježišovho učenia ukazuje ľuďom cestu dobra. Ukazuje im cestu pozitívnej hodnotovej životnej orientácie, ktorá nemôže nikoho, kto po nej kráča, priviesť k ničomu inému, ako k mieru, šťastiu a k dobrému osudu. Vôľu Najvyššieho, jasne definovanú do zrozumiteľnej podoby pre novodobého človeka môžeme tiež nájsť aj v Posolstve Grálu.
No a vyššie spomínaný židovský kráľ, alebo pani zo súčasnosti chorá na rakovinu, dokázali uskutočniť takúto zásadnú premenu vlastnej hodnotovej orientácie, spočívajúcu v odvrátení sa od svojich doterajších falošných ciest a v odhodlaní žiť po novom. V odhodlaní stotožniť svoju vlastnú vôľu s Vôľou Najvyššieho a s jeho požiadavkami voči všetkým ľudským bytostiam, ktoré sú obsiahnuté v Desatore a v Ježišovom učení. Takto dokázali zmeniť svoj osud.
No a týmto spôsobom je každý z nás schopný zmeniť svoj vlastný osudu. Týmto spôsobom je ľudstvo schopné zmeniť osud vlastnej civilizácie, ktorá sa v súčasnosti rúti do záhuby po železných koľajniciach nesprávnej hodnotovej orientácie. Záhubu ľudstvu predpovedali nespočetné prastaré i novšie proroctvá. A tieto proroctvá sa budú musieť nevyhnutne vyplniť, ak ľudia nezmenia svoje nesprávne, zlé a falošné hodnotové smerovanie.
Záleží iba na nás, a dá sa povedať, že na každom jednotlivcovi, či sa negatívne proroctvá vyplnia, alebo nie. Ak všetko pôjde tak, ako doposiaľ, naplnia sa určite!
Ak ale chceme, aby sa osud našej civilizácie zmenil, musíme nevyhnutne zmeniť smer svojej cesty, a to zásadnou zmenou našej základnej hodnotovej orientácie, pretože jedine týmto spôsobom zmeníme i charakter cieľovej stanice, ku ktorej nakoniec dôjdeme. Jedine takto sa môžeme vyhnúť nešťastiu, katastrofe a tragédii nevídaných rozmerov.
Hangari | 31.1.2019 19:29
Ľem dajak nemožeme zlamac dovoz nekvalitneho mesa zos PL.
vlkodlak | 1.2.2019 08:09
...slovaci su už rezistentne na toto meso... (vakcina)... peršo kukaš na cenu a potom ci to začne chutic...
Hangari | 1.2.2019 09:40
... . a smakuje toto mesko aj učastnikom plesu vof opere, abo vof kuchňoch napr. na VUC? Aľe pravdepodobne oni maju inakše smaki, tzv. lepšich ľudzi... .
vlkodlak | 1.2.2019 12:23
...i tak pojdze mesko do šveta , v paštikoch, kolbaskoch, tlačenkoch, salamkoch, párkoch... jak i doteraz šlo... glutaman to spravi... CHTO temu zabrani?.. .
Hangari | 1.2.2019 13:16
... .a netreba zapnuc tam poradne pridac chili a cesnik a do pastikoch soju muku a co najvecej E_ ckoch. A potim se ani chripka nelapi... ..
Pridať diskusný príspevok môže len registrovaný a prihlásený používateľ.
Madman | 6.2.2019 09:18
Tak tak
othon | 7.3.2019 18:08
Katastrofa, zvaná vnútorný život jednotlivca!Jestvujú veci nesmierne dôležité, ktorých dosah podceňujeme. Veci, ktorým neprikladáme veľký význam, avšak v skutočnosti práve oni zásadným spôsobom ovplyvňujú celý náš život. Nevedieť o nich, neprikladať im význam a podceňovať ich musí mať potom nevyhnutne katastrofálny dopad na celé naše bytie.
No a jednou z takýchto vecí je aj náš vlastný, osobný vnútorný život, zahŕňajúci naše cítenie a myslenie. Aby sme boli schopní pochopiť, o čom konkrétne je reč, uveďme si názorný príklad:
Predstavme si človeka, ktorý si kúpil byt. Nový byt najskôr celý nanovo vymaľuje a potom si doň veľmi uvážlivo a dôkladne vyberá každý kus nábytku, aby ho mal čo najútulnejší a aby sa v ňom čo najlepšie cítil.
Predstavme si ale iného človeka, ktorý si taktiež zaobstará byt, ale ďalej už jedná úplne inak, ako by bolo normálne a správne. Ide totiž na smetisko, kde sa prehrabáva a postupne zapĺňa svoj byt starými, poškodenými, špinavými a zapáchajúcimi vecami.
Určite nie je treba zdôrazňovať, kto z týchto dvoch majiteľov nového bytu prežíva vo svojej domácnosti vyššiu kvalitu života. To je nám predsa okamžite každému jasné.
Avšak paradoxne to, čo je nám v tomto konkrétnom príklade tak jasné, nám nie je vôbec jasné vo vzťahu k nášmu vlastnému, vnútornému životu. V tejto oblasti totiž jednáme úplne rovnako, ako onen človek, ktorý vnáša do svojho bytu najrozličnejší odpad.
Lebo aj náš vnútorný život je možné považovať za akýsi osobný vnútorný „bytový“ priestor, do ktorého s neuveriteľnou ľahkomyseľnosťou a naivitou dovoľujeme vstupovať tej najväčšej nečistote a tomu najväčšiemu balastu. Svoje vnútro totiž dôverčivo otvárame všetkým, aj tým najnečistejším podnetom, prichádzajúcim ku nám zvonka. Či už prostredníctvom kníh, novín, filmov, internetu, alebo mnohých iných vecí. A tento balast, odpad a nečistota sa potom stáva súčasťou nášho vnútorného života. Súčasťou našej vnútornej domácnosti.
Mali by sme teda už konečne začať vnímať aj priestor nášho vnútorného života podobne, ako náš osobný bytový priestor a mali by sme úplne rovnakým spôsobom rozhodovať, čo si do doň vnesieme a čo musí navždy zostať vonku za dverami.
Naše vnútro je miesto, kde má svoj počiatok všetko, čo z nás vychádza. Či už v podobe slov, alebo v podobe činov. Všetkému tomuto predchádza náš citový, alebo myšlienkový impulz.
Ak ale máme svoje vnútro zavalené rôznymi odpadkami a špinou, aké potom môžu byť naše slová, činy a celé naše jednanie? Ak totiž máme naše vnútro nečisté, nevyhnutne to ovplyvňuje kvalitu všetkého toho, čo z nás vychádza, pretože vychádzať z nás môže vždy iba to, čo je rovnorodé kvalite nášho vnútorného života.
Väčšina ľudí dneška, žijúcich v útulných a pekne zariadených domácnostiach vôbec netuší, že vnútorne žijú medzi špinou a odpadkami. A tie kvalitatívne veľmi negatívne ovplyvňujú ich osobnosť, ako aj absolútne všetko, čo z nich vychádza.
Prečo nejednáme vo vzťahu k „bytovému“ priestoru nášho vnútorného života rovnako, ako každý normálny človek? Prečo si doň vedome a dôkladne nevyberáme iba veci krásne a vkusné, aby sme sa medzi nimi dobre cítili?
Človek by predsa mal do svojho vnútra vpúšťať iba to, čo je pekné, dobré a ušľachtilé. A naopak, mal by sa brániť tomu, čo je škaredé, nečisté, nemravné, neušľachtilé, zvrhlé a obscénne. Takémuto niečomu by nemal v nijakom prípade dovoliť vstupovať do osobného priestoru svojho vnútorného života. Mali by sme si teda vedome vyberať! Vedome vpúšťať do svojho vnútra iba veci dobré a ušľachtilé a nekompromisne pribuchnúť dvere onoho pomyselného bytu pred všetkým skazeným a nečistým, čo by sa chcelo dostať dnu.
Lebo vedomým výberom toho, čo prostredníctvom najrozličnejších vonkajších podnetov vpúšťame do svojho vnútra môžeme zo svojho vnútorného života urobiť nádherne a vkusne zariadený byt, kde sa budeme výborne cítiť. Ba dokonca sme z neho schopní urobiť chrám!
Avšak my z neho vo svojej naivite a nevedomosti robíme miesto plné najrozličnejšej špiny a odpadkov. A naivne si myslíme, že takéto niečo nemá nijaký zásadný vplyv na kvalitu celého nášho života. Že to nemá nijaký zásadný vplyv na našu súčasnosť a našu budúcnosť. Na celú našu osobnosť a celý náš osud.
Existuje mnoho ľudí, ktorí sa aktívne snažia hľadať východiská z biedy a problémov nášho sveta. Ide o politikov, štátnikov, vedcov, žurnalistov, umelcov a iných. Ich snahy sú častokrát úprimné, avšak aj napriek tomu nie sú schopní dať svetu jasné vízie a nájsť cestu k skutočne lepšej budúcnosti.
Títo ľudia totiž nevedia, že základným predpokladom k tomu, aby ich úsilie mohlo byť úspešné, je snaha o čistotu a ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Ak tak totiž oni sami nečinia a podceňujú to, okná bytu ich vnútorného života sú nevyhnutne zanesené nečistotou. A cez túto nečistotu nie je vôbec vidieť, alebo je vidieť iba veľmi matne. A preto im ani nie je možné nájsť a uvidieť pravú, pozitívnu cestu vpred.
Pravú cestu vzostupu môžu totiž národu a spoločnosti ukázať iba ľudia, ktorých vnútro je čisté! Ľudia, ktorých okná bytu ich vnútorného života sú čisté a preto cez ne vidia jasne a doďaleka. Až tam, kam má ľudstvo smerovať a oni sú schopní ho tam viesť. Nikto iný toho schopný nie je! Nijaké iné schopnosti a predpoklady to nezaručia!
Budúcnosť a dobro ľudstva sú teda priamo závislé od čistoty a ušľachtilosti nášho vnútorného života. Jedine v tomto a v ničom inom sa skrýva naša naša lepšia, krajšia a ľudsky oveľa hodnotnejšia budúcnosť. Všetky ostatné cesty sú len slepými uličkami. Je síce možné určitú dobu po nich kráčať a môže sa nám na nich aj nejakú dobu zdanlivo dariť, ale na ich konci sa vždy nachádza nepriestupný múr v podobe najrozličnejších kríz, recesií, konfliktov a agresií.
Náš svet si totiž myslí, že budúcnosť je vo vzdelanosti a vo vede. V učených, vzdelaných a inteligentných ľuďoch. Toto je ale zásadný omyl! Ak totiž vnútro ľudí nebude čisté, nie je možné v nijakom prípade zaručiť, že vzdelanie, ktorého sa im dostalo, bude naozaj použité správne, čiže ku prospechu všetkých.
Znamená to teda, že akékoľvek vysoké vzdelanie, akékoľvek vysoké poznatky a schopnosti budú ľuďmi vždy používané iba spôsobom, presne zodpovedajúcim kvalite ich vlastného vnútorného života. Čiže v súčasnosti spôsobom nie najčistejším, najspravodlivejším a najmorálnejším.
Lebo každý človek môže jednať iba tak, ako mu dovoľuje stav jeho vnútra. Nijako inak! To je logická zákonitosť. Skutočná realita je preto dnes žiaľ taká, že nekvalita vnútorného života väčšiny ľudí aj napriek všetkým našim poznatkom, vedomostiam, vzdelanosti a blahobytu smeruje našu civilizáciu do priepasti.
Človeče, ak chceš osobne prispieť k tomu, aby sa stal svet lepším miestom pre život, dbaj o ušľachtilosť a čistou svojho vlastného vnútorného života! Vpúšťaj do neho iba to, čo je dobré, pekné a ušľachtilé, a uzatváraj ho pred nízkym a nečistým. Vnútorne sa nezapodievaj nijakou nečistotou a neživ ju! Tým veľmi pomôžeš sebe samému, ale aj celému nášmu svetu.
vlkodlak | 15.3.2019 22:00
-pán doktor, s nikým si nerozumiem...-hm, to je zaujímavé... a máte nejaké podozrenie?
-asi preto, že nepijem...
Druhé kolo prezidentských volieb! Slováci, neignorujte ich a choďte voliť! Je to dôležité!
70714
othon | 26.3.2019 19:43
Druhé kolo prezidentských volieb! Slováci, neignorujte ich a choďte voliť! Je to dôležité!Keďže značná časť obyvateľstva sa nezúčastnila prvého kola prezidentských volieb, tí, čo sa zúčastnili patria medzi zodpovednejšiu časť národa. Avšak mnohí z nich, najmä voliči Štefana Harabina, sú rozčarovaní z jeho neúspechu a nehodlajú sa zúčastniť druhého kola. Sú totiž toho názoru, že už je v podstate jedno, či bude prezidentom Zuzana Čaputová, alebo Maroš Šefčovič, pretože uznávajú veľmi podobné hodnoty a rozdiely medzi nimi sú nepatrné. Ide o hodnoty probruselské, proliberálne, prozápadné a proamerické. A rovnaký názor zdieľajú aj voliči Mariána Kotlebu, ktorí sa taktiež nehodlajú zúčastniť druhého kola.
Takýto názor je však nesmiernou chybou a obrovským omylom! Lebo v skutočnosti nie je vôbec jedno, kto bude nakoniec prezidentom! A my si teraz ukážme, prečo to nie je jedno a prečo treba ísť znovu zodpovedne voliť.
Slovenský národ si mal možnosť zvoliť v prvom kole prezidentských volieb oveľa kvalitnejšieho, a hlavne pronárodne orientovaného prezidenta, než sú tí dvaja, ktorí sa dostali do druhého kola. Polovička národa však vôbec nešla voliť a druhá polovička dala najviac hlasov Zuzane Čaputovej a Marošovi Šefčovičovi.
Netreba sa však nad tým vôbec rozhorčovať, ani hnevať, pretože sa tak udialo na základe železnej duchovnej zákonitosti. Túto zákonitosť veľmi výstižne definoval Sergej Nikolajevič Lazarev slovami: „To, čo sa deje štátu, nie je určované politikmi, ale energiou samotného štátu, to jest jeho ľudu. Aj keby sa teda objavil nejaký politik, ktorý bude vyzdvihovať najskvelejšie ideály, reálna skutočnosť bude vždy zodpovedať energetike štátu.“
A presne takto isto, doslova a do písmena, sa stalo v prvom kole slovenských prezidentských volieb, ktoré ukázali, že národ ešte vnútorne hodnotovo nedozrel k tomu, aby postavil do svojho čela skutočne hodnotného, a najmä pronárodne orientovaného kandidáta, ktorý by naozaj obhajoval jeho záujmy.
Slovenský národ dokázal, že je ešte stále pod veľkým vplyvom mainstreamových médií a rôznej inej masívnej reklamy. Na základe nich sa rozhodoval a posunul do druhého kola dvoch poskokov západu. Jedného väčšieho a absolútneho (Čaputová) a druhého o trochu menšieho (Šefčovič).
Takáto je voľba slovenského národa na základe jeho momentálnej duchovnej a hodnotovej zrelosti, a to je treba akceptovať. To je totiž oná energia národa, ktorá o všetkom rozhoduje tak, ako o tom hovorí Lazarev.
Z hľadiska hodnotovo a duchovne zrelšej časti populácie je však táto voľba väčšiny národa voľbou medzi väčším, alebo menším zlom. Lenže vnútorne zrelí ľudia musia stáť nohami pevne na zemi, to znamená, že musia brať veci také, aké sú. Ale zároveň musia byť ochotní pomáhať vlastnému národu v každej situácii, v ktorej sa ocitol na základe vlastnej vnútornej nezrelosti.
A preto, keď na základe rozhodnutia národa zostáva v druhom kole prezidentských volieb už len voľba medzi väčším a menším zlom, je povinnosťou vnútorne zrelších ľudí zabrániť väčšiemu zlu.
Už naši dávni múdri predkovia riešili túto dilemu v jednej zo slovenských ľudových rozprávok. A my tento ich postoj môžeme v prípade nadchádzajúceho, druhého kola prezidentských volieb vnímať, ako vyslovené odporučenie.
V spomínanej rozprávke sa hovorí, ako sa vydal mladý kráľovič do sveta, a na svojej ceste prežíval rôzne skúšky. A ako tak raz išiel na svojom zázračnom, hovoriacom tátošovi, všimol si na zemi pierko. Spýtal sa teda svojho tátoša, či ho má zdvihnúť, alebo nie. A on mu odvetil: „Keď ho zdvihneš, bude zle! Ale keď ho nezdvihneš, bude ešte horšie!“
A presne táto istá pravda platí aj pre druhé kolo slovenských prezidentských volieb, čo doslovne znamená: Keď zvolíte Šefčoviča, bude zle! Ale keď ho nezvolíte, bude ešte horšie!
Šefčovič je typický bruselský aparatčík s mierne liberálnou agendou, zatiaľ čo Čaputová je poslušnou bábkou americkej neoliberálnej elity. Tá ju finančne podporila, vyniesla na výslnie, a preto jej bude slepo slúžiť. Čaputová je prepojená so záujmami slovenskej neoliberálnej opozície, z ktorej vzišla, zatiaľ čo Šefčovič je kandidátom vládnej strany Smer, ktorá sa v politike snaží lavírovať tak, aby uspokojila aj západ, ale aby aspoň do určitej miery sociálne pomáhala vlastnému národu.
Politika Smeru nie je neoliberálnym kruhom západu po vôli. Vytvára totiž predsa len určitú bariéru, zabraňujúcu ďalšiemu bezbrehému rabovaniu nášho štátu západom. Dôkazom toho boli protivládne demonštrácie, organizované na pozadí vraždy Jána Kuciaka, za účelom zvrhnutia pre západ nepohodlnej a nedostatočne povoľnej vlády Smeru. V predčasných parlamentných voľbách mala vzniknúť nová, liberálna vláda, zloženej z terajšej opozície, ktorá by bola nešťastím pre slovenský národ, ale veľkým šťastím pre západných chamtivcov. Tí sa totiž chcú zmocniť ešte aj posledných zvyškov toho, čo v našom národe zostalo.
Z tohto pohľadu nie je teda vôbec jedno, či bude prezidentom kandidát neoliberálnych kruhov, ktoré sa pod hlavičkou hnutia „Za slušné Slovensko“ snažili o štátny prevrat, alebo bude prezidentom kandidát Smeru Šefčovič.
Západu to nie je vôbec jedno! Veď sa len pozrite, akú masívnu kampaň robia preto, aby bola zvolená práve Čaputová. A nám Slovákom to má byť jedno?
Vážení voliči slovenskej republiky! Dajte na múdrosť svojich predkov. Tí nám v spomínanom rozprávkovom príbehu zanechali svoje odporúčanie, ktoré sa dokonale hodí práve pre druhé kolo našich prezidentských volieb.
Keď sa teda kráľovič pýtal svojho múdreho, hovoriaceho tátoša, či má pierko zodvihnúť, alebo nie, ten mu odpovedal: „Keď ho zodvihneš, bude zle! Ale keď ho nezodvihneš, bude ešte horšie!“ A po jeho slovách kráľovič nakoniec pierko zodvihol!
A preto vedzte, milí slovenskí voliči, že keď budete voliť Šefčoviča, bude síce zle, ale keď ho nebudete voliť, bude ešte oveľa horšie. A preto, podľa vzoru rozprávkového kráľoviča, ktorý pierko zdvihol, voľte Šefčoviča. Tým totiž budete môcť zabrániť oveľa väčšiemu zlu, ktoré by inak muselo nevyhnutne prísť.
A zabrániť tomuto väčšiemu zlu nie je vôbec tak málo, ako sa nám dnes mnohí snažia nahovoriť. Snažia sa nám totiž nahovoriť, že je v podstate jedno, koho budeme voliť, a preto môžeme pokojne zostať doma a voľby ignorovať. Ale to len preto, aby sme svojimi hlasmi nezabránili väčšiemu zlu, ktoré sa chystá zmocniť nášho národa a vysať ho úplne.
Vážení rozčarovaní voliči, ktorí ste sklamaní z toho, že si slovenský ľud nezvolil toho najlepšieho prezidenta, aký sa nachádzal medzi prezidentskými kandidátmi. Nelámte palicu nad svojim národom a choďte voliť! Lebo voľba, ktorú máte v druhom kole k dispozícii, predstavuje momentálnu zrelosť nášho ľudu. Na niečo lepšie zatiaľ žiaľ ešte nemá.
Choďte preto voliť menšie zlo a nevystavujete svoj národ väčšiemu zlu, než si zaslúži. Majte s ním trpezlivosť, ako ju mali rôzne veľké osobnosti našej dávnej i nedávnej histórie. A on, keď nebude neustále bitý chamtivo číhajúcim zlom, časom nakoniec postupne hodnotovo dozreje a dospeje k tomu, že dokáže rozpoznať tých, ktorí mu chcú naozaj dobre. A týchto ľudí dokáže nie len rozpoznať, ale si ich aj napokon zvoliť do najvyšších riadiacich funkcií svojho štátu.
vlkodlak | 26.3.2019 22:38
...terazky by šicke ľudze mali zrobic to co zrobeľi pajace pri voľbe sudcu... metnuc prazdny voľebny listek do urny...
Hangari | 27.3.2019 06:56
... .. zos prazdnich listkoch se daju virobic kruzkovane a zos nesistemovich listkoch sistemovo. Bo uz batuska Stalin povedzel, ze ludze naj sebe vola co oni chcu a mi sebe tam dame co mi chceme. Jak ja mozem skontrolovac muj listek keho som volel, ci isce ho tak zapocitali? Nijak. A to nehutorim pri centralnim scitavanu, kec napr. zos klapki Harabin, je klapka Caputova. No teraz sebe zvolime, ja som nevolic, medzi Pol Potom a Yeng Sarinom, bo to je to iste. No bo volic uz zname co je podla Slava Hascaka... ... . No a to tiz uvahi o zivoce, terazki v liberalnej demokracii.
vlkodlak | 27.3.2019 15:10
... občan nema istotu, že ten co ščitava hlasy (može byc zmanipulovany demokratami) - temu pripiše nulu a temu druhemu odpiše nulu... zaruka neni...
Hangari | 27.3.2019 15:49
... ... ja bi povedzel, za zmanimulove mozu bic duridolarsmi, ale to lem konspiracie... ..
othon | 26.4.2019 18:20
Aj v dnešnej modernej dobe existujú mnohé veci, ktoré sa udiali jednotlivým ľuďom a ktoré je možné považovať za zázrak. A to preto, lebo sa neraz veľmi radikálne vymykajú z toho, čo je považované za normálne a bežné. V prevažnej miere ide o rôzne zázračné uzdravenia, ale aj o mnohé iné zázračné pomoci v nejakých kritických, alebo vypätých situáciách.Ale aj keď sa v dnešnej dobe stále dejú takéto veci, veľa sa o nich nehovorí, ani nepíše, pretože ide o niečo, čo predsa len stojí mimo rámca modernej medecíny, modernej fyziky, alebo moderného, materialisticky ateistického svetonázoru. A tým nie je dobré otriasať a zbytočne znepokojovať obyvateľstvo. Preto vládne tendencia odsúvať tieto veci bokom a ľudí, s nimi nejakým spôsobom spojených, považovať za slušne povedané „iných. Čiže za menej normálnych a istým spôsobom vyšinutých.
Každopádne však takéto veci tu sú a stále budú. A ľudia by mali vedieť, že v podstate nejde o žiadne zázraky, ale o celkom zákonité dianie. O zákonité dianie za spolupôsobenia vyššej duchovnej reality, schopnej ovplyvňovať hmotnosť až do takej miery, že sa to javí ako zázrak.
No a my sa teraz skúsme detailnejšie pozrieť na túto problematiku a zároveň skúsme poodhaliť určité základné zákonitosti mechaniky jej fungovania.
My ľudia žijeme v univerze, v ktorom sú činné a navzájom prepojené dva základné princípy. A síce princíp materiálny a princíp duchovný.
Princíp materiálny predstavuje to fyzicky hmatateľné a materiálne, čo všetci tak dôverne poznáme. A akýmsi vrcholovým reprezentantom tohto princípu je rozum. Rozum, ktorý poznáva materiálny svet a ktorý sa snaží jeho fungovanie logicky vysvetliť a zdôvodniť. Rozum, ktorý skúma zákonitosti hmoty a ich poznanie dokáže využiť v reálny, materiálny prospech ľudstva.
No a rozum samozrejme dokonale pozná, čo je v hmotnom svete reálne, čo je možné a čo je naopak nemožné, neuskutočniteľné a nereálne, pretože fyzikálne zákony materiálneho sveta to nedovoľujú.
Ale ako už bolo povedané, v našom univerze je činný a aktívny aj princíp ducha. Princíp ducha, opierajúci sa o existenciu Stvoriteľa. O existenciu Tvorcu všetkého, a teda aj sveta hmoty. Svet ducha sa nachádza bližšie k Stvoriteľovi, zatiaľ čo svet hmoty je od neho viac vzdialený. Avšak to, čo je Stvoriteľovi bližšie, je nevyhnutne nadradené tomu, čo je od neho vzdialené. Čo je Stvoriteľovi bližšie stojí teda vyššie a čo je od neho vzdialené stojí celkom logicky nižšie.
A práve preto, že princíp ducha stojí nad princípom hmoty, môže duch v mnohých veciach hmotu ovládať. A keď niekedy k takémuto činu dôjde, javí sa to potom ako zázrak. Ako zázračné vyliečenie, alebo ako jav, presahujúci určité fyzické zákonitosti.
No a v tomto priestore, čiže medzi princípom hmoty a princípom ducha žije človek so svojou slobodnou vôľou. A práve na základe svojej slobodnej vôle sa on sám rozhoduje, ku ktorému z dvoch základných princípov sa vo svojom živote prikloní. Na každom jednotlivcovi záleží, ktorý z nich sa rozhodne považovať vo svojom živote za dominantný. Na človeku záleží, či sa vo svojej slobodnej vôle bezvýhradne prikloní len k hmote, alebo bude schopný rešpektovať obidva tieto princípy v pochopení, že to duchovné stojí vyššie, ako hmotné. A preto to aj má mať v našom živote vyššiu prioritu.
Keby sme mali vyjadriť ideálny stav percentuálne, orientácia ľudí na oba spomínané princípy by mala byť päťdesiat na päťdesiat. Takto by to bolo správné a vyvážené.
Ale žiaľ, vnútorný obzor väčšiny ľudí našej planéty, čiže celých sto percent ich záujmu sa zameriava iba na princíp hmotný. Existujú samozrejme určité skupiny obyvateľstva, pre ktoré má duchovný princíp význam. Ale má pre nich význam trebárs len v rozsahu desať percent, zatiaľ čo na deväťdesiat percent sú aj oni zameraní na hmotu. U iných je to zase dvadsať percent záujmu o duchovné a osemdesiat percent záujmu o hmotné. Tie pomery sú rôzne a vznikajú na základe slobodnej vôle ľudí vo výbere toho, koľko dôležitosti sú vo svojom živote ochotní prisúdiť jednej, alebo druhej strane.
No a po tomto nevyhnutnom úvodnom vysvetlení sa už konečne dostávame k objasneniu mechanizmu fungovania zázraku. A ukážme si to na konkrétnom príklade, uvedenom v evanjeliách. Na príbehu Petra, idúceho po mori.
Keď sa raz v noci plavili učeníci v loďke na mori, idúc po hladine sa k ním blížil Kristus. Z diaľky na nich zavolal, by sa nebáli, že je to on. A vtedy ho Peter poprosil, či by mu nemohol ísť v ústrety. A tak, so súhlasom Pána skutočne vystúpil z loďky a kráčal mu naproti po morskej hladine. A nejakú chvíľu sa mu to aj darilo, ale potom sa zľakol a okamžite sa začal topiť. Ježiš prišiel k nemu, podal mu ruku, vytiahol ho do loďky a riekol mu: „Prečo si zapochyboval, ty maloverný?“
Tento príbeh nám hovorí o tom, že človek je schopný za určitých okolností chodiť po vode. Alebo v širšom slova zmysle, že človek je schopný za určitých okolností robiť zázraky.
Otázka je za akých okolností? A tu je odpoveď:
Hmotná a materiálna skúsenosť, reprezentovaná rozumom tvrdí jednoznačne, že po vode sa chodiť nedá. Avšak učeníci boli prostredníctvom osoby Ježiša, kráčajúceho po mori, konfrontovaní s realitou veľkosti ducha, vychádzajúcej s existencie Stvoriteľa.
Peter, vidiaci Ježiša kráčajúceho po mori, celou hĺbkou svojej bytosti uveril v realitu ducha a pomyselná ručička jeho slobodná vôla sa plne posunula do tejto polohy. Vo svojej slobodnej vôli si jednoducho dovolil uveriť, že po vode sa kráčať dá. A jeho momentálna silná viera v moc reality ducha mu skutočne umožnila po vode aj kráčať.
Behom tohto zázraku sa však ručička Petrovej slobodnej vôle pod tlakom dlhoročnej skúsenosti reality hmoty presúva do opačnej polohy. Prejaví sa to ako pochybnosť a on sa začne topiť.
Kristus riekol: „Keby ste mali toľko viery, ako horčičné semienko a povedali by ste hore, aby sa zdvihla a vrhla do mora, stane sa tak!“
To znamená, že keby sme dokázali presunúť ručičku barometra svojej slobodnej vôle do reality ducha a naša pevná viera by sa nezachvela pod tlakom argumentov hmotných skúseností rozumu, mohli by sme konať zázraky. Mohli by sme chodiť po vode, ale čo je oveľa podstatnejšie, mohli by sme si vyliečiť mnoho chorôb, alebo aspoň výrazne eliminovať ich príznaky.
Pri čítaní Starého Zákona mi utkvelo v mysli jedno miesto, kde Hospodin vytýkal istému židovskému kráľovi, ktorý bol chorý a dal si k sebe zavolať tých najlepších doktorov: „Prečo si sa spoliehal viac na lekárov, ako na Mňa?“ Čiže: „Prečo si podľahol tlaku reality hmoty a nemal si dostatok silnej viery v moc reality ducha?“
A to, čo dokáže realita ducha s mnohými ľudskými chorobami je opísané v evanjeliách v podobe mnohých zázračných uzdravení. Keď ich Ježiš konal, vždy sa pýtal dotyčného, či verí, že to môže urobiť. A keď sa chorí uzdravili a jasali nad svojim uzdravením hovoril im: „Vaša viera vás uzdravila!“
To znamená, že keď chorý uveril v nadradenie reality ducha nad realitou hmoty, keď uveril, že uzdravenie, prichádzajúce z ducha môže zvíťaziť nad chorobou tela, jeho viera, čiže jeho vnútorný posun barometra slobodnej vôle do reality ducha mu priniesol uzdravenie.
Prečo o týchto veciach hovoríme? Pretože ani po stáročiach sa na nich nič nezmenilo! Pretože tieto možnosti tu máme stále! Lebo jedine my vo svojej slobodnej vôli rozhodujeme, ktorá z dvoch realít sa pre nás stane kľúčová.
Žiaľ, väčšina ľudstva verí len v realitu hmoty a rozumu. Jedine týmto smerom trvalo ukazuje ručička barometra ich slobodnej vôle. Pre čo sa však rozhodli, to aj majú a v tom aj žijú. A preto sa spoliehajú predovšetkým na lekárov.
Netušia a neveria, že vo stvorení prúdi dobrotivá, liečivá, hojivá a uzdravujúca sila Pána, a že každý človek môže vo svoje vrúcnej prosbe o ňu poprosiť a prijať jej blahodárne účinky. A miera jeho čistoty, pokory a viery určí, akú intenzitu tejto sily bude môcť prijať.
Keď bude jeho pokora hlboká, jeho prosba čistá a jeho viera silná a neochvejná, liečivá sila Svetla sa v ňom bude môcť naplno prejaviť a stane sa zázrak.
Keď bude jeho pokora menej hlboká, jeho duša i jeho prosba menej čistá, a jeho viera menej silná, môže dôjsť aspoň k čiastočnému zlepšeniu jeho problémov.
Ak ale nebude mať žiadnej pokory pred veľkosťou a súcnosťou Pána, ak bude vnútorne vzdialený od čistoty a nebude mať nijakej viery v silu víťazstva ducha nad chorobu tela, potom sa musí spoliehať už len na lekárov.
Milióny ľudí sa zo svojej slobodnej vôle primkli k realite matérie a rozumu. A to až do takej miery, že nie sú schopní vnímať, ba ani len pripustiť existenciou reality ducha so všetkými jej možnosťami doslova zázračného vplyvu na svet matérie. To hmotné a rozumové ich dokonale duševne uväznilo a argumentáciou rozumu všemožne bráni ich osobnosti, aby sa pozdvihla k veľkosti a moci vyššej reality.
Rozum týchto ľudí nájde tisíc dôvodov, prečo sa niečo nedá a prečo je to nezmysel. Rozum totiž nechce zo svojich spárov nijaký spôsobom pustiť takto zotročenú osobnosť človeka v strachu, aby poznaním veľkosti reality ducha napokon radostne nezbúral všetky väzenské múry, ktoré okolo neho vystaval rozum. Aby sa v nijakom prípade nestal pánom nad hmotou, prostredníctvom svojho plného príklonu k realite ducha. Ale aj pánom nad vlastným rozumom, obmedzujúcim a spútavajúcim jeho osobnosť.
PS. Hovorili sme o tom, že človek má vo svojom živote venovať päťdesiat percent svojej pozornosti veciam materiálnym a päťdesiat percent veciam duchovným. Čo ale konkrétne má obsahovať tých päťdesiat percent pozornosti, zameraných na realitu ducha?
V prvom rade to zahŕňa osobný rozvoj všetkých vysokých a ušľachtilých cností, ako je napríklad spravodlivosť, čestnosť, dobro a podobne. Okrem toho to má byť aj rozvoj poznania Vôle Pána, ktorá sa premietla do stvorenia vo forme zákonov univerza. A je základnou povinnosťou človeka poznávať tieto zákony a naučiť sa žiť s nimi v súlade. Naučiť sa ich zohľadňovať vo svojom každodennom živote.
Ak totiž bude človek takto činiť, potom pozná, že zázraky, v ktorých duch víťazí nad hmotou nie sú nijakými činmi ľubovôle, ale dôsledne logickým dianím, prebiehajúcim v rámci vyššie spomínaných zákonov stvorenia. Lebo absolútne nič, čo sa deje vo stvorení, preniknutom zákonmi Najvyššieho, sa nemôže diať mimo rámca týchto zákonov. V ich rámci je duchovne znalý človek schopný učiniť mnoho naozaj neuveriteľných vecí, ktoré sa z hľadiska súčasnej, všeobecnej materialistickej obmedzenosti javia ako zázraky.
Avšak takýto znalý človek si je zároveň dobre vedomý, že nie je v nijakom prípade uskutočniteľné to, čo nejakým spôsobom presahuje rámec týchto zákonov. Čo je len obyčajnou fantáziou a neopiera sa o ich účinky. Takéto zázraky, totožné s ľubovôľou, bez opory v zákonoch stvorenia nie je teda možné vôbec uskutočniť, a človek na určitej duchovnej výške si je toho dobre vedomý. Avšak na takúto duchovnú výšku sa môže vypracovať jedine vlastnou, vážnou snahou o poznanie fungovania zákonov univerza, ktoré sú prejavom Vôle Najvyššieho.
xelen | 27.4.2019 08:26
Bohužiaľ aj v dnešnej dobe žije mnoho ľudí v presvedčení, že ich život je riadený niekým iným. Že ich šťastie a nešťastie je riadené vôľou osudu, nejakej vyššej duchovnej autority, či vesmíru. Ale je to skutočne tak? Nie je to klam? Vysvetlime si, prečo je toto prenášanie zodpovednosti na niečo mimomateriálne, ľudskou slabosťou, ktorá brzdí vývin človeka ako komplexnej bytosti.Naši predkovia žili do revolúcie rozumu, vedy a techniky v súlade s prírodou. Môžeme im závidieť čistotu prostredia a skromnosť. No nazrime spolu do tohto obdobia. V našich očiach sa zdá tento svet idylicky správny. Život v roku mal presné pravidlá. Sialo a žalo sa v rovnakom období. Pravidelnosť a rituály sviatkov udržovali pocit istoty a komunity.
Boli však títo ľudia oddaní vyšším nehmatateľným mociam slobodní a šťastní?
Na ich dobu, keď nepoznali zázraky rozumu a humanity, môžeme skonštatovať, že žili s ťažkým pocitom, že šťastní budú až po smrti. Po období kresťanizácie našich pohanských predkov, až v nebi.
Čo to znamenalo?
Naša slovenská minulosť nesie mnoho hriechov - bosoráctvo, exkomunikovanie, vyhnanie prespaniek z komunity, zabíjanie nezdravo narodených detí, liečenie moru modlidbami. V neskoršom období sa udávačom poriadku a osudu stali aj cirkev a feudálni páni. Kto sa neriadil pravidlami a osudom daným z vyššej moci, nepochodil dobre. Aj v tomto období žili ľuda, ktorí cítili, že to nie je správne. Že človek má moc nad svojim osudom. Že ich nezrazí blesk k zemi v momente, keď zanevrú na myšlienku najvyššieho ako strojcu ich osudu.
Neostalo niečo z agrárnej kultúry našich predkov hlboko zakorené v slovenskej duši?
Je povinnosťou našej generácie šíriť rozum. Duchovno nie je len o modlení a dogmatickom poslúchaní nariadení najvyššieho. Duchovno sa dá nájsť v rozume. Pátračom sa otvoria brány vedomia v nových a hlbších odtieňoch. Slepo veriť a racionálne nepochybovať nás hádže do minulosti, doby temna. Robí z nás nešťastných ľudí neschopných vziať osud do svojích rúk.
Len slobodný človek, ktorý si je vedomý zodpovednosti za svoj život, môže napredovať. Až keď nás naše úspechy a neúspechy prinútia sa zastaviť, rozjímať a pouvažovať, až vtedy sa môžeme posunuť ku komplexnej bytosti. A kto počúva seba, svoje vnútro, až ten sa dokáže otvoriť komunite a spoločnosti. Lebo šťastný jedinec = šťastná spoločnosť. Dajme šancu rozumu.
othon | 7.6.2019 16:00
Hneď na začiatku si je treba uvedomiť, že existujú dva druhy revolúcií. Prvým z nich sú revolúcie, ktoré dokonale vyhovujú nadnárodnému kapitálu a úzkemu, elitnému klubu najbohatších nášho sveta.Skutočná pravda je však taká, že tieto kruhy, nachádzajúce sa zväčša na západe, nenechávajú nič na náhodu, ale oni sami veľmi aktívne tento druh takzvaných oranžových revolúcií organizujú a štedro finančne i mediálne podporujú. Robia tak prostredníctvom rôznych mimovládnych organizácií, nachádzajúcich sa v daných krajinách, v ktorých potrebujú urobiť politické a spoločenské zmeny, dokonale vyhovujúce ich zištným, mocenským a ekonomickým záujmom.
A ako už bolo naznačené, významným spolupôsobiacim činiteľom v tomto procese sú samozrejme rôzne médiá, nachádzajúce sa vo vlastníctve týchto svetových mocenských kruhov.
A tak je prostredníctvom médií a prostredníctvom štedro zo západu dotovaných mimovládnych organizácií postupne formované spoločenské povedomie požadovaným smerom. A nič netušiace masy naivne, a pod pláštikom tých najvzletnejších ideálov, podliehajú ich manipulácii. Vychádzajú do ulíc a zapájajú sa do rôznych protestov a revolúcií v márnej ilúzii, že tým dosiahnu zlepšenia stavu spoločnosti.
Netušia ale, že sú iba zmanipulovaným nástrojom v rukách niekoho iného, kto sa prostredníctvom slepého nadšenia más v ich iluzórnom boji za dobro, snaží dosiahnuť svoje vlastné politické a následne ekonomické, zištné a sebecké ciele. A ak sa to podarí a týchto politických zmien bude dosiahnuté, čoskoro potom bude oklamaný a okradnutý celý národ. A to samozrejme i vrátane naivných más, bojujúcich za iluzórne dobro na námestiach na objednávku mocných.
Základným znakom tohto typu revolúcií je neutíchajúca pozornosť médií. A to či už domácich, alebo zahraničných podobne, ako tomu bolo pri protestoch „za slušné Slovensko“ po vražde novinára Jána Kuciaka.
Ak sa ale nejakým revolúciám dostáva minimálnej mediálnej pozornosti aj napriek ich dlhému trvaniu a veľkému množstvu účastníkov, ak sa v tomto smere len sem tam objaví nejaká sporadická a drobná správa, potom si môžeme byť istí, že ide o revolúciu druhého typu. Že ide o revolúciu pravú a skutočnú. O revolúciu ľudovú, povstávajúcu skutočne zdola, a nie organizovanú na objednávku mocných. No a revolúciou takéhoto typu je aj revolúcia žltých viest vo Francúzsku.
Je samozrejme správne, že sa ľud začína búriť voči arogancii najmocnejších, ktorí parazitujú na národoch a snažia sa čoraz viacej okliešťovať ich sociálne istoty a práva. Ide o spravodlivý boj, pretože ľudia sú povinní postaviť sa proti zlu, ktoré sa okolo nich rozmáha. Lebo každý, kto sa proti nemu nepostaví, sa previňuje tým, že mu svojou apatiou a nezáujmom o veci verejné poskytuje priestor k tomu, aby mohlo pôsobiť a čoraz viacej sa rozmáhať.
Takýto vonkajší boj je však len jednou stranou mince! Druhou a doposiaľ nepoznanou stranou mince je skutočnosť, že ak má byť revolúcia ľudu úspešná, musí byť komplexná. To znamená, že popri nevyhnutnom vonkajšom boji ju musí doprevádzať aj vnútorná, revolučná zmena hodnôt. Inak sa totiž vonkajšou revolúciou vôbec nič nezmení. Bez vnútornej, revolučnej zmeny hodnôt sa zmenia len vládnuce figúrky.
A keby sa snáď zmenil hoci aj celý systém, aj tak to všetko časom napokon dospeje k novej forme útlaku más, pretože masy ľudí sa vnútorne hodnotovo vôbec nezmenili a neobrodili. Lebo popri svojej snahe o vonkajšiu revolúciu zároveň spolu s ňou súbežne neuskutočňovali aj revolučnú zmenu vnútorných hodnôt.
Treba totiž vedieť, že neúnosný stav spoločnosti, voči ktorému vo Francúzsku povstal odpor žltých viest, bol v skutočnosti privodený práve hodnotami, ktoré dnešné Francúzsko, ale aj široké svetové spoločenstvo vo všeobecnosti uznáva. A sú to hodnoty zisku, peňazí a osobného prospechu. Hodnoty majetkov, moci a slávy. Hodnoty konzumu, užívania si a bezduchej zábavy. Hodnoty materializmu, bez snahy poznávať, chápať a svojim živom sa približovať k pravým hodnotám ducha.
Toto je tým, o čo ľudia vo všeobecnosti usilujú a čo svetové spoločenstvo doslova fascinuje. Avšak práve všeobecné uctievanie týchto hodnôt privodilo stav, v ktorom sa v súčasnosti francúzska spoločnosť nachádza. A neúnosnosť tohto stavu, s jeho systémom moci, utláčajúcim masy, vyhnal žlté vesty do ulíc, aby to zmenili.
Zmeniť však treba nie len charakter vlády, ale predovšetkým hodnoty, ktoré majú tento neúnosný stav na svedomí. To znamená, že všetky hodnoty, spomínané vyššie, ktoré majú svoju cenu, musia byť z hodnotovej hierarchie spoločnosti odsunuté z ich prvého miesta na miesto druhé. A na prvé miesto musia byť dosadené skutočné a pravé hodnoty! Hodnoty cti, spravodlivosti, ľudskosti, ušľachtilosti, dobra a skromnosti, ktoré musia byť jednotlivcami i celou spoločnosťou preferované a podporované v každodennom jednaní. Ba dokonca i v myslení a v nastavení celkového spoločenského povedomia. Až za nimi má nasledovať všetko to, čo je dnes považované za prvoradé. Toto je revolúcia hodnôt, ktorá musí prebiehať súbežne s vonkajšou revolúciou žltých viest vo Francúzsku, pretože inak sa takmer nič nezmení.
Celé si to ukážme na príklade choroby. Každá choroba má svoje duchovné, vnútorné príčiny, a keď sa chceme skutočne vyliečiť, našou úlohou je poznať ich a snažiť sa zodpovedajúcim spôsobom vnútorne zmeniť.
Napríklad pri anémii, čiže chudokrvnosti, sú duchovnou príčinou tohto problému nerozhodné a polovičaté postoje, málo radosti, strach zo života, alebo pocit, že nemám žiadnu hodnotu. Tieto duchovné príčiny anémie by mal človek odstrániť tým, že sa začne naplno tešiť zo života a že sa začne snažiť mať život rád taký, aký je.
No a popri podobnom odstraňovaní vnútorných, duchovných príčin pri akejkoľvek inej chorobe, môžeme samozrejme využívať aj všetky vonkajšie spôsoby liečenia, ktoré nám poskytujú najmodernejšie výdobytky súčasnej medecíny. Alebo môžeme využívať aj rôzne alternatívne metódy, ak im veríme viac, ako oficiálnej medecíne. Najdôležitejšie však je, že jedine vtedy, keď sa liečime komplexne, čiže zvnútra i zvonka, môže byť naše vyliečenie skutočné a trvalé.
Žiaľ, súčasný materializmus má na svedomí to, že moderná medecína sa obmedzuje len na potláčanie vonkajších dôsledkov a ignoruje duchovné príčiny vzniku chorôb, ktoré by mal začať pacient sám osobne meniť, aby mohla byť liečba komplexná a tým aj efektívna. Výsledkom dnešnej materialistickej obmedzenosti vnímania reality je preto jednostrannosť, ktorá nemôže priniesť človeku trvalé vyliečenie. Robí z neho len doživotného konzumenta liekov a tým doživotného zákazníka farmaceutických spoločností.
A presne takto isto je to aj s revolúciou žltých viest vo Francúzsku. Aj tu musí popri vonkajšom revolučnom snažení prebiehať zároveň i vnútorná, revolučná zmena nesprávneho rebríčka hodnôt. To znamená, že na vrchol hodnotovej hierarchie sa v ľuďoch musia dostať hodnoty prvoradé. A naopak, hodnoty druhoradé, ktoré sú na vrchole dnes, musia v životoch ľudí zaujať svoje správne miesto. Jedine takýmto spôsobom je možné spoločnosť skutočne ozdraviť. Ak však k tomu nedôjde a všetko sa sústredí len na vonkajšiu zmenu, každá revolúcia sa stane kontraproduktívnou a zbytočnou, čo nakoniec ukáže čas.
Milan Rastislav Štefánik, spojený s francúzskym národom, pretože bol francúzskym generálom povedal: „Nech je každý z vás lepší, ako bol včera a vlasť vaša bude veľká a slávna.“
Tieto nadčasové slová je možné adresovať všetkým národom a všetkým súčasným i budúcim revolucionárom. Vo vzťahu k revolučným masám všetkých čias znamenajú totiž asi toto:
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň čestnejšími a spravodlivejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť čestnosť a spravodlivosť. Lebo ak sa vy sami nestanete čestnejšími a spravodlivejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou spravodlivejšej a čestnejšej spoločnosti nedosiahnete.
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň poctivejšími a ľudskejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť poctivosť a ľudskosť. Lebo ak sa vy sami nestanete poctivejšími a ľudskejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou poctivejšej a ľudskejšej spoločnosti nedosiahnete.
V prvom rade sa vy samotní musíte usilovať byť každý deň morálnejšími a mravnejšími, pretože jedine potom môže vo vašej vlasti zavládnuť mravnosť a morálka. Lebo ak sa vy sami nestanete morálnejšími a mravnejšími, nikdy nijakou vonkajšou revolúciou mravnejšej a morálnejšej spoločnosti nedosiahnete.
Hangari | 9.6.2019 19:00
Tha kebi Štefanik še zobudzel a vidzel tote duhove vlajki a pochodi a takoj bi šednul zaš do ľitadla a viskočel bi bez padaka.
othon | 2.8.2019 16:50
Niet dôležitejšieho poznania, ako je toto! Spamätajte sa!Všetko, čo okolo seba vidíte, je konečné. Je dočasné. V určitom momente to vzniklo a od okamžiku svojho vzniku pomaly, ale isto speje k zániku. Týka sa to ľudí, zvierat, rastlín, ale aj našej planéty, Slnka a celého okolitého vesmíru. Týka sa to však zároveň nie len sveta najhrubšej hmoty, ktorú vidíme, ale aj celého obrovského sveta hmoty jemnejšej, ktorú síce nevidíme, ale do ktorej odchádzajú naše duše po smrti, čiže po odložení fyzického tela. Aj táto jemnejšia hmotnosť, takzvaná jemnohmotnosť, podlieha zániku úplne rovnako, ako všetko ostatné, čo je hmotné.
No a v tomto obrovskom, ale konečnom svete hrubohmotnosti a jemnohmotnosti, sa pohybujú ľudskí jedinci prostredníctvom svojej slobodnej vôle. Na základe slobodnej vôle sa rozhodujú, kam povedú ich životné cesty. Rozhodujú, aké hodnoty budú preferovať a čo bude pre nich prioritné. Na základe svojej slobodnej vôle si formujú postoje k iným a vytvárajú si vlastnú životnú filozofiu.
Takýmto spôsobom konajú ľudia nie len vo svete hrubohmotnosti, ale aj vo svete jemnohmotnosti, kam odchádzajú po svojej fyzickej smrti. Aj tam určuje ich ďalšie smerovanie jedine ich vlastná slobodná vôľa. A potom sa zase opätovne rodia do hmotného sveta, a takto to pokračuje stále dookola. Stále dookola, ale nie donekonečna, pretože žijeme v univerze, ktoré je konečné.
Keby však jestvovalo jedine toto konečné univerzum, s jeho konečnou hrubohmotnou a konečnou jemnohmotnou časťou znamenalo by to, že naše bytie by bolo časovo vymedzené iba jeho trvaním. Znamenalo by to, že s nevyhnutným zánikom nášho univerza by v ňom museli zároveň zaniknúť aj milióny ľudských bytostí, ktoré sa v ňom nachádzajú.
Všetci ľudia by však mali vedieť, že ich bytie nie je vôbec podmienené nevyhnutným zánikom univerza. Mali by vedieť, že sú práve prostredníctvom svojej slobodnej vôle schopné vymaniť sa z pominuteľnosti univerza, a tak uniknúť svojmu rozkladu v ňom. Mali by vedieť, že nad pominuteľnosťou hrubohmotnej a jemnohmotnej časti stvorenia sa nachádza večná a nepominuteľná ríša Ducha. A práve k nej by mal začať človek, nachádzajúci sa či už v hrubohmotnej, alebo jemnohmotnej časti univerza, smerovať kormidlo svojej slobodnej vôle ak chce, aby sa zachránil a unikol nevyhnutnému zániku hmotného sveta.
Aby sme to celé dokonale pochopili, ukážme si to na veľmi rukolapnom príklade. Predstavme si more, z ktorého sa týčia štyri piliere. Na pilieroch je umiestnené veľké akvárium. V akváriu žijú ryby, a pretože je veľké, ich život je na nerozoznanie podobný životu rýb v mori.
Má to samozrejme jeden háčik. Slnko nad akváriom hreje a voda z neho sa pomaly odparuje. Proces odparovania je ale tak pomalý, že je takmer nebadateľný. Avšak v dlhšom časovom horizonte je očividne badateľný.
A pokles pokračuje stále ďalej a ďalej, čo v konečnom dôsledku znamená, že akvárium napokon celkom vyschne a všetky ryby v ňom zahynú na jeho dne.
A predsa ryby v akváriu zahynúť nemusia! Nemusia, ak si uvedomia situáciu, v ktorej sa nachádzajú. Ak si uvedomia, že žijú v akváriu a život v ňom je časovo determinovaný postupným odparovaním jeho hladiny. Toto poznanie znamená pre „vedomé“ ryby jediné: musia z akvária vyskočiť!
V prvom rade teda musia pochopiť, v akej situácii sa nachádzajú a potom, na základe svojho slobodného rozhodnutia, sa musia odhodlať k rozhodujúcemu skoku von z pominuteľnosti života v akváriu, do večnosti a nepominuteľnosti života v mori.
A čím skôr k tomuto poznaniu a rozhodnutiu dospejú, tým lepšie. Lebo čím dlhšie im to bude trvať, tým väčšiu námahu bude treba vynaložiť ku skoku do mora ponad okraj akvária.
Pri dlhodobom váhaní sa totiž nakoniec môže stať, že hladina vody bude tak nízka, že všetky ryby pochopia, že sa musia dostať von, aby sa zachránili. Avšak okraj akvária už bude tak vysoko a vody v ňom tak málo, že oslobodzujúci skok von nebude možný. Ryby budú potom odsúdené už len na zúfalé plahočenie v čoraz viacej ubúdajúcej vode, aby nakoniec všetky biedne zahynuli.
A presne takto isto je to aj s ľudmi, žijúcimi v akváriu pominuteľného univerza. Plávajú si v ňom sem a tam na základe vlastnej slobodnej vôle, a nechcú si uvedomiť fakt nevyhnutnej pominuteľnosti priestoru, v ktorom žijú.
Z mora večnosti, z nepominuteľnej ríše Ducha, k ním bolo poslaných do pominuteľnej hmotnosti mnoho poslov, vrátane samotného Syna Najvyššieho, aby sa im dostalo poznania reality, v ktorej žijú. Aby sa na základe tohto poznania a uvedomenia si svojej situácie dokázali včas odhodlať ku skoku z akvária univerza do mora večnosti.
Lebo uskutočniť tento skok nie je vôbec také jednoduché. Dostatočné množstvo sily k nemu totiž môže dať človeku len sila dobra a cností, o ktoré sa vážne vo svojom živote usiloval. Lebo len človek dostatočným spôsobom spravodlivý, čestný, láskavý, ohľaduplný, ušľachtilý a čistý môže nazhromaždiť toľko potrebnej sily, aby sa prostredníctvom nej mohol jediným skokom preniesť ponad okraj akvária pominuteľnosti do mora večnosti.
Žiaľ, na svete je len veľmi málo ľudí, ktorí si uvedomujú, v akej situácii sa nachádzajú. Ľudí, ktorí sa vedome zdokonaľujú v cnostiach, zhromažďujúc silu, potrebnú k ich rozhodujúcemu skoku na slobodu.
Milióny ľudí nášho sveta žijú v tomto smere v smrtonosnej nevedomosti. Na základe vlastnej slobodnej vôle sa ženú za najrozličnejšími osobnými prioritami a sú slepí a hluchí voči všetkému ostatnému. Plne prepadli životu v hmotnom akváriu a nič iného ich nezaujíma. Zaujímajú ich len peniaze, majetky, zábava, konzum a užívanie si. Ich duševný obzor a ich vnímanie sveta je obmedzené iba stenami materiálnej reality. Iba stenami materiálneho akvária. A je úplne jedno, či sa nachádzajú v jeho hrubohmotnej a fyzickej časti, alebo v jeho časti jemnohmotnej. Všade tam stoja z vlastnej vôle na princípoch fatálnej materialistickej nevedomosti o skutočnom dianí, uprostred ktorého stoja.
Ale čas pomaly plynie a hladina vody v akváriu klesá! A to znamená, že všetci ľudia budú každým novým dňom potrebovať vždy väčšiu silu na to, aby dokázali ako ryby preskočiť ponad okraj akvária pominuteľnosti a zachrániť sa v mori večnosti.
A nakoniec príde deň, kedy to už nebude možné! Deň, kedy pre enormne nízku hladinu bude okraj akvária už tak vysoko, že ho nebude možné prekonať. Bude to deň, kedy pasca matérie zaklapne! Deň, kedy všetkým, z vlastnej slobodnej vôle v hmote uväzneným ľuďom zostane už len plač a škrípanie zubov. A tento deň sa blíži! Nevedomí mu kráčajú v ústrety vo svojej nevedomosti, a ich osud je spečatený!
Avšak ty človeče, staň sa vedomým! Uvedom si konečne, aká je realita, v ktorej sa nachádzaš. Zdokonaľuje sa preto v konaní dobra, v cnostiach a v dbaní na ušľachtilosť vlastného vnútorného života. Zhromažďuj týmto spôsobom silu, nevyhnutne potrebnú k rozhodujúcemu skoku z pominuteľnosti hmoty do nepominuteľnosti Ducha. K rozhodujúcemu skoku zo smrti hmoty do večnosti Ducha! Lebo čas sa kráti!
xelen | 2.8.2019 22:18
Tolerujem tvoju éterickosť dušička, lebo nikomu neškodíš a moderné Slovensko je otvorené aj tvojmu názoru. Vôbec nezáleží, či si Maďar, či chováš krtka alebo si vznešený prúdiaci obláčik.